Zákaz čítať slabším povahám!

18.9.2014

Južná trasa okolo jazera Issykkul v Kirgizsku nám pozvoľna končí. No ako poslednú zastávku navštívime mestečko Bokonbaevo. V miestnom CBT tourist agency, ktoré predstavuje jurta na prízemí jediného väčšieho obchoďáku, sa chceme informovať o čo presne ide v „eagle huntingu“, o ktorom sme toľko počuli. Popravde sa nič nedozvieme, infoteta na nič nečaká, hneď dvíha telefón, vytočí rýchlu voľbu a po troch vetách nám s úsmevom oznámi: „O pol hodiny si vás tu vyzdvihnú.“ No dobre. Síce sme ešte neboli pevne rozhodnutí, ale budiš.

Skutočne, do 30 minút pri nás zastavuje Kia Sportage. Vo vnútri sedí malý zavalitý mužík v asi typickom orliarskom odeve a v kufri škrieka orol. Pár minút sa všetci natriasame v Kii a smerujeme za mesto. Nebudem chodiť okolo horúcej kaše…následne sme boli svedkami bohapustej vraždy, za ktorú sme si ešte aj zaplatili. Nie lovu napríklad na divokú líšku, alebo aspoň divokého zajaca. Nie! Pán orliar vypustil z brašne malého bieleho mäkučkého huňatého králika, ktorý evidentne nikdy v živote nebežal. Len si tam tak letargicky hopkal, pokuskával suchú trávu a netušil, že jeho koniec sa blíži. Medzitým si orliar a jeho verný Džanar vyšli na prechádzku. Len tak nevinne si pošpacírovať na vedľajší kopec. No nič nevinné v tom nebolo. V jednej chvíli Džanarovi zložil čiapku a v ďalšej už Džanar krúžil nad poľom. Nepotreboval ani dvakrát mávnuť krídlami, keď zbadal svoj dnešný obed, králik to mal spočítané. Ešte jedno zakrúženie, asi pre efekt a už sa rúti strmhlav k zemi. Takýto králik ani len nemá vyvinuté zmysly, aby vycítil blížiace sa nebezpečenstvo. Zaznamenal orla, až keď bol asi 2 metre nad ním. Strach v jeho očiach bol zrazu hmatateľný. Bezhlavo sa rozbehol, no nemal šancu, skočil možno trikrát, keď sa do neho zabodli ostré pazúry jeho vraha. Chvíľu som si naivne myslela, že Džanar ho len prichytí, že je vycvičený len uloviť, nie zabiť. Áno, na zlomok sekundy som si dovolila byť naivná, no potom z neho odtrhol kus kože a zakrvavený zobák opäť zaboril do stále sa zmietajúceho zvieraťa.

Za pár minút ho zožral celého, aj so srsťou. Tú vraj na druhý deň vyvráti, ale kosti strávi celé. Musíme to uzavrieť, že toto zvrátené divadlo je kirgizská tradícia a keby neprídeme my, tak by si Džanar ulovil svoj obed v rámci cvičnej hodinky. Náš sprievodca dnešným „predstavením“ (pre mňa to navždy ostane bohapustá vražda) je známy po celom svete a vo svojom odbore jednička v Kirgizsku. Počas zvuku lámania kostí a trhania kože, nám porozprával, že on je už treťou generáciou v rodine, ktorá sa venuje tomuto „umeniu“. Džanar je už jeho štvrtý orol. Podľa jeho slov zohnať orla nie je jednoduché, pretože vziať mláďa matke z hniezda sa nesmie. Orliari si môžu prisvojiť len také vtáča, ktoré silnejší súrodenci vyhodia z hniezda. Treba len dúfať, že všetci to tak aj robia. Následne spolu žijú, cvičia ho a chovajú 10 až 15 rokov. Potom ho vypustia. Niekedy pár týždňov, niekedy pár mesiacov trvá, kým sa orol prestane vracať späť k svojmu pánovi a uvedomí si, že už on je pánom svojho života a treba prevziať nad ním kontrolu. Ak máte pocit, že na sklonku jeho života mu to už môže byť jedno, mýlite sa. Orol sa dožíva 50 aj 60 rokov. Po istom čase zvíťazí zmysel pre zachovanie rodu. Nájde si družku a niekde v okolitých skalách sa spolu usadia, postavia hniezdo, založia rodinu, aby opäť mohlo nejaké ich mláďa vypadnúť a kolobeh začal odznova.