Offroad prejazd Zagar passom a blízke stretnutie trochu iného druhu s policajnými zložkami

2.8.2014 – 3.8.2014

Je to jeden z najkrajších, ale aj najnebezpečnejších prechodov Gruzínska, ktorý bol kedysi častým pôsobiskom banditov. A priamo na ňom sa rozhodneme prenocovať, vo výške 2630 mnm. Paráda!! Len my a meteorologická stanica. Noc by sme najradšej strávili vonku na tráve, s pohľadom upretým na hviezdy a Mliečnu dráhu, ale trochen viac tu prituhuje, preto sa za zvuku nezávislého kúrenia zakukľujeme do spacákov.

Ráno už niet na čo čakať, pred nami je skutočný offroadový zážitok a bez funkčného 4×4 aj celkom výzva. Cesta je skutočne dosť krutá…jamy, výmole, odtrhnuté kusy svahu… Všade popadané čerstvé kamene, ktorých bratia nám visia nad hlavou a my dúfame, že pre túto chvíľu sa ešte udržia pokope. Ale práve tieto chvíle nás priťahujú, keď s nedôverou v očiach pozorujeme rozbahnený tankodrom pred nami a silou vôle tlačíme auto vpred. Ja mám na konci dňa niekedy až svalovicu :). Celkovo ale konštatujem, že sme to zvládli, teda najmä Bronco a Remčo. Aj keď pár rán benzínová nádrž schytala a zrazu nám ohlasuje plný stav paliva. Pri takom pohľade by si každý povedal juchú, mám tam krásnych 230 litrov k dispozícii…ale my akosi tušíme, že to nebude všetko s kostolným poriadkom.

IMG_2646
Dnešný prejazd Kaukazom si užívam asi viac ja. S doširoka otvorenými očami a často aj ústami hltám krásnu prírodu. Len žasnem a usmievam sa. Kaukaz by najviac vystihol prívlastok: „mokrý“, čomu zodpovedá bujná vegetácia a husté zalesnenie kopcov. Trávy tu bez problémov presahujú výšku auta, lúčne kvety hrajú všetkými farbami, a na každom kroku je nejaký prameň či potôčik. Aj nám je ľúto, keď sa začnú objavovať prvé dedinky a náznaky civilizácie, akosi sa nám tam nechce. Geometrickým radom pribúda aj počet kráv na ceste, niektoré su také lenivé, že je potrebné vystúpiť z auta a vysvetliť im to ručne stručne…tlieskaním samozrejme.

Keď som písala, že nás mesto Lentekhi moc nezaujíma, ani som netušila, ako moc som to vystihla. Jediný ťahák dediny je socha veľkého meča. Tú si odfotíme, keď už sme tu, ale nocľažisko si pohľadáme radšej za mestom, v divočine… Usmeje sa na nás šťastie, keď priamo na vrcholku jedného kopca nájdeme príjemné a rovné miesto, ako stvorené pre štyroch cestovateľov. Unavení po dlhom dni sa tešíme na pokojný večer. No neradujeme sa dlho, ani nestihneme rozmiestniť autá do tej správnej formácie a už nás osvetlia majáky policajného auta. Vybrali sme si najobľúbenejšie miesto medveďov a vlkov…oou… príslušníci nám poradili iný flek asi o 6 km nižšie. No nič policajné zložky treba poslúchať, tak vyrážame v ústrety lepším zajtrajškom…takým bez stretov s divými šelmami. O pár minút skutočne kempujeme vedľa cesty v riedkom lesíku. Večer sumarizujeme dnešné prejazdy a pozeráme videá, ktoré som si pracne oddrela. Prečo? Kto musí na povel vziať foťák a statív a bežať s tým na kopec? Poprípade, koho nechajú samého ako prst v lese s kamerou a potom to musí odbehnúť všetko pešo?…chúďatko Hacku predsa. A ešte si tento tu vedľa mňa, čo sa len vyváža, dovolí poznamenať, že som pomalá… Ale zábery sú pekné, to je najpodstatnejšie. Ako sa takto doťahujeme a pomaly aj chystáme spať, opäť nás osvetlia červeno-modré majáky. To snáď nie…už sa nesťahujeme. Po počiatočných nesmelých vetách a nechápavých pohľadoch nám cvakne…prišli si s nami vypiť :). Doniesli celé pohostenie: paradajky, syr, chlieb a svanetskú soľ…všetko z vlastnej produkcie. A samozrejme liter ča-če (miestne pálenka) a 5 litrov vína. Stoličky navyše nemáme, (sme štyria a už máme aj tak funkčné len tri), tak volíme piknik nIMG_2954a dekách na zemi. Major – jediný vie po rusky, najviac hovorí aj pije, kapitán – takmer nepije a ich drug – nejaký mladší chránenec, z ktorého pivnice je donesené víno. Samozrejme musíme byť oboznámení so zvykmi: dievčatá ča-ču nepijú, pijú len víno; muži otočia dve až tri kolá s pálenkou a potom tiež pokračujú vínkom; vždy sa pije do dna (aj to víno, my samozrejme trochu podvádzame) a vždy musí byť prípitok. Čím dlhší, tým lepší. Tejto milej povinnosti sa väčšinou ujal pán major. Celkovo to bol veľmi príjemný večer, dozvedeli sme sa opäť niečo nové o miestach, kde sme už boli, aj o tých, kam len pôjdeme. Vypočuli sme si ako sa dávna aj nedávna  história dotkla práve našich spoločníkov a ich rodín, ale aj ako sú vďační za každého turistu, ktorý prinesie nejaké „dengi“ do ich ekonomiky. Najlepšie bolo, že na konci nenastal ten trápny moment, keď vy už chcete ísť spať, ale neviete sa zbaviť hostí. Príslušníci vedia kedy odísť, nemuselo sa všetko vypiť ani zjesť, popriali nám šťastnú cestu a rozlúčili sme sa. Odchádzali autom, tentokrát bez majákov, za volantom…áno…major!!

Ráno nás zo stanu vyháňa teplo, už som aj zabudla aké to je, nebudiť sa skrehnutá a zvuk nezávislého kúrenia mi takmer chýbal. O raňajky máme postarané, z večernej hostiny zostalo všetkého dostatok. Včera nám nedovolili v pokoji sa naraňajkovať na Zagar pase mutantie ovädo-včely, ktoré bodali silou malého koňa a dnes sme skrížili plány stádu kráv. Nevadí mi, keď si tu pochodujú hore-dolu, nech si aj bučia koľko chcú, pokojne nech si uľavia hneď vedľa mňa, ale mohli by mi prestať kradnúť raňajky priamo z taniera. Keďže miestna krava na jeden obliz jazykom pokryje plochu 0,5 m2 a čo neoblizne, na to jej padne slina, vzdávame sa raňajok v ich prospech a radšej si ich pofotíme. Ale sú akési prefíkané…nie každá má zvonec…a presne na tom sa popálime…zabávajú nás tie so zvoncami a tie tiché nindžakravy sa zozadu nehlučne priplížia a už prežúvajú Satalovcom plachtu. Treba sa mať na pozore pred miestnou faunou!! Keď im prišli posily v podobe siedmych kôz, a hneď prvá nám začala obhrýzať pneumatiku, vzdali sme to…oni sú tu doma…a pokračujeme smer Gori.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s