Osh a izba, o ktorej sa nehovorí!!

1.10. – 3.10. 2014

Osh, mesto preslávené najmä svojím bazárom, ktorý si začal budovať povesť najvychytenejšieho miesta už za čias Hodvábnej cesty, keď tu zastavovala každá karavána či obchodník. Aj naše kroky povedú najskôr sem. Čo sa o ňom dá povedať? Je to fakt veľké trhovisko. Spleť nekončiacich uličiek ústí vždy k ďalšej a ďalšej časti. Niektoré miesta sú kryté, iné pod holým nebom alebo je stánok v otvorenom lodnom kontajneri. Nájdete tu všetko, čo by ste na správnom trhovisku čakali. Perfektne upravené vrecia s rôznymi druhmi ryže, či fazule, koreniny od výmyslu sveta a samozrejme suveníry, oblečenie, hračky, drogériu aj kvalitnú dubajskú elektroniku. Pozitívom je tematické zameranie jednotlivých zón. Keď chcete napríklad uterák nemusíte nabehať kilometre, stačí prejsť jednu uličku a zastaviť sa v každom stánku. Prečo spomínam práve uteráky? Aj my potrebujeme nové, jedny sme zabudli v Mestii a tie posledné odfúklo pri Issykkule. Domáci rozdeľujú bazár na nový a starý. Nový je ten slávny pozostatok z „hodvábnych čias“, no žiaľ v roku 2010 bol zo 70% zničený a ešte sa z toho úplne nespamätal. Takže ten starý je momentálne lepší a treba chodiť nakupovať len sem…to mi tvrdí obchodník samozrejme zo starej časti J. No my absolútne neregistrujeme, kedy prechádzame túto pomyselnú hranicu. Skutočnú atmosféru zažijeme, až keď začne pršať. Prašný podklad sa celý rozmočí a zmení na bahennú rieku, moje pestrofarebné Novesty chcú s krikom utiecť preč J. No bahno nie je jediná prekážka v pokojnom nakupovaní…nad hlavou sa nám postupne začínajú plniť vodné pasce. Vynaliezaví obchodníci nechcú prísť o kšeft, tak si pred stánky natiahnu igelit, aby veľavážený zákazník nezmokol. No neuvažujú nad vyspádovaním tohto provizórneho riešenia. Nie, oni majú vlastné metódy. Keď je igelit plný a hrozí pretrhnutie, pichnú doň metlou a vytlačia vodu von. Ani ich len nenapadne sa predtým pozrieť, či niekto nejde okolo. Nemajú problém obšťastniť svojho veľaváženého zákazníka 3 litrovou sprchou priamo za krk.

Ideme sa radšej prejsť na Leninovo námestie, ktoré zdobí jeho monumentálna socha. Kirgizi vraj ako jediný národ neodstránili po páde režimu Leninové sochy, busty a podobizne. Prečo? Netuším, tiež by ma to zaujímalo. „Aha, tam je nevesta a tam ďalšia..“ Nie, však nejdú spraviť to, čo si myslím. OU, tak predsa, mladomanželské páry tu stoja v rade, aby sa mohli v najšťastnejší deň svojho života odfotiť s Leninom. Ani neviem, či je to viac žalostné alebo divné. No to nie je jediná zvláštnosť kirgizských svadieb. Ako vo väčšine týchto krajín, žena musí byť panna až do svadobnej noci. To by som ešte chápala. No ráno, po tej noci s veľkým N, keď je predpoklad, že počestná nevesta krvácala, ženích vezme plachtu z mladomanželského lôžka a vystaví ju pred dom na obdiv všetkým susedom. Čím viac je zakrvavená, tým lepšie. Asi tu platí, čím viac krvi, tým viac panna alebo čo. No ale, aby to bolo fér, spomeniem aj jeden pekný zvyk, ktorý sa mi páčil. Svadobná kolóna pozostáva z áut rovnakého typu. Na čele je biela limuzína Infiniti, Cadillac, Hummer alebo Mercedes G a za ňou 6, 8 aj 12 áut tej ktorej značky a všetky biele samozrejme. Veľmi pekný pohľad to bol, keď nás trúbiac míňali.

Dosť bolo prechádzky, treba nájsť miesto, kde budeme môcť hlavu zložiť, keďže kempovať uprostred mesta nie je možné. Nejakou náhodou narazíme na jeden nemenovaný hotel. Vyzerá celkom luxusne na pomery na aké sme tu zvyknutí, ale treba skúsiť šťastie. Vstupujeme do krásneho foyer, ale v cenníku na recepcii márne hľadáme sumu, ktorá by nám vyhovovala. Pristúpi k nám dokonale upravená recepčná, evidentne vyzeráme bezradne. No bodaj by nie, keď ceny sú tu dvoj až trojnásobne vyššie, ako sme čakali. Dokonalou angličtinou a trochu povýšeneckým tónom sa opýta, čo chceme. Keď vyslovíme: „economy room?“, rozšíria sa jej zreničky strachom. Nahlas a zreteľne sa vyjadrí, že nič podobné v tomto hoteli nenájdeme, ale to neviditeľné pokývnutie hlavou tam bolo. Nenápadne sa za ňou vytratíme do bočnej tmavej chodby. „Wait here…“

Joj, celé je to akési vtipné, správajú sa ako v Bondovke…však my sa chceme len ubytovať. Tak teda čakáme a čakáme a čakáme…tmavá chodba by mohla niekomu naháňať strach, ale my sme takí vyčerpaní, že nám to je jedno. Zrazu sa spoza rohu ozve hlboký mužský hlas: „Follow me!“ Pozrieme na seba a nevieme, či vetriť prúser alebo sa rozosmiať. Spleťou bočných schodísk nás dovedie na úplne najvzdialenejšie miesto najvyššieho poschodia. Cestou nám tichým hlasom vysvetľuje, že economy room u nich oficiálne neexistuje. Majú len túto jednu pre špeciálne prípady, asi vyzeráme dostatočne zúfalo J. Vyťahuje obrovský kovový kľúč a odomyká zhrdzavenú zámku. Dvere sa so smrteľným škripotom otvoria a my pochopíme, prečo je to izba, o ktorej sa nehovorí. Zariadenie si svoje najlepšie časy už ani len nepamätá, viac omietky je na zemi ako na stenách, niečo šuští za skriňou a bosá by som na zem nestúpila ani za peniaze – presne toto by som videla pred dvoma mesiacmi. Ale teraz?! Teraz vidím 2 postele, európske WC a nie dieru v zemi s kamienkami namiesto toaleťáka a rúru v stene, z ktorej tečie dokonca teplá voda – luxus, ktorý si snáď ani nezaslúžime. Hneď si predstavím, ako sa po toľkých dňoch konečne sprchujem a až mi od šťastia slza vybehne. Keď náš tajomný sprievodca uvidí naše až trochu šialené úsmevy, okamžite vyspätkuje z izby a mám pocit, že sa dokonca prežehnával. Pche, prd vie čo je dobré…

 

Advertisements