Jazero Alakol, výstup k výšinám

Niekde sme sa dočítali, že mesto Karakol, ktoré je len 150 km od čínskych hraníc, je obľúbeným štartovacím bodom mnohých trekerov. A okolité pohorie Tian Šan v sebe ukrýva nádherné zákutia a turistické chodníčky aj pre náročných. Ale to my nie sme J. Nás na 3, ani 5, ani 8-dňový trek nenalákate. Najmä predstava, že opustíme Bronco na taký dlhý čas a na neznámom mieste, však by malo chúďa strach. Ale aj s alternatívou čut čut lenivejších turistov tieto hory počítajú a jednodňový výstup na jazero Alakol vo výške 3550 mnm je naša voľba.

Vďaka našej offroad mašine sa ešte večer dovezieme údolím rieky Karakol až do prvého base campu vo výške 2500 mnm, kde si môžeme uprostred krásnej prírody, tyrkysového potôčika a všadeprítomných koní rozložiť stan. Miesto to vyzeralo byť dokonalé…medzi dvoma vysokánskymi smrekmi a z jednej strany sme dokonca krytí obrovitánskou skalnou horou. Náš výber sme oľutovali až cca o štvrtej v noci, keď sa spustila búrka…ako inak…doprevádzaná bleskami. V rámci snahy o zachovanie zdravého rozumu sa snažíme vytlačiť z pamäte vedomosti o bezpečnej vzdialenosti od stromov a skál počas búrky. Ani to, že holými rukami držíme hliníkovú konštrukciu stanu, aby nám ju neodfúklo, asi nebude úplne najsam safe riešenie. Hlavne, že ten hajzlík Kruťo si pekne hovie vo faradayovej klietke (Kruťo/Kruták/Krutón – náš drug, ktorý za nami priletel do Kirgizska a putuje s nami 10 dní).

Našťastie sme všetci prežili a ráno posilnení vifónom môžeme s radosťou vyraziť pomedzi padajúce ľadové krúpy na túru. Lepeňáky sú v ruksaku, domáca tiež… hory nevyzerajú byť príliš zasnežené, takže nám nič nebráni vstúpiť na drevený mostík, ktorý je vstupnou bránou k pohoriu. Všetko je tu iné, ako sme boli zvyknutí doteraz…stromy, lesy…vypime si J. No späť k veci! V lese sa hrubý machový koberec zdá byť pohladením pre kĺby, ale je to zrada…tzv. machová pasca. Je tu veľa skál, ktoré tento mach pekne prerástol a zjednotil. Keď šliapnete, kde netreba, preboríte sa až po koleno a pohorie si ako daň pýta aspoň topánku. Radšej sa poslušne vrátime na chodníček a pokračujeme stále vyššie. Aj stromy sú iné, vysokánske, štíhle ako oštepy a pomedzi ne učupené listaté guľôčky, hrajúce všetkými farbami jesene. Pás kosodreviny tu chýba, stromy proste zmiznú a všade sú zrazu len skaly a skaly.

Po troch hodinách dorazíme do base campu, ktorý slúži ako meet point a nocľažisko mnohým turistom. Dá sa to stihnúť s prehľadom aj za dve hoďky, ale my kým si všetko dosýta pofotíme…J. Ešte spoločne schrupneme čokoládu a Krutón nás opúšťa. Ďalej bojujeme sami. Za base campom ideme dlho pekne plytko nahor, takmer nulové stúpanie, ktorým si nás okolité hory učičíkajú. Pridávajú sa k tomu neuveriteľné výhľady a zurčiaci horský potôčik…v takejto rozprávke ľahko stratíme ostražitosť a začneme sa cítiť ako na prechádzke. A hory to na nás zrazu vybalia naplno. Prevýšenie 500 m na poslednom kilometri nás stojí veľa síl. Každým metrom nám viac a viac dochádza kyslík a musíme častejšie oddychovať. Už mám pocit, že najmä ja oddychujem tak často, že skôr cúvam…ale tú poslednú skalu už snáď zvládnem.

Výhľad na jazero, ako inak, stojí za všetku tú námahu. Azúrovo modrá hladina v objatí čerstvo zasnežených skalných štítov. Perfektné miesto pre vytiahnutie našich lepeňákov J. Ale dlho sa kochať nemôžeme, ešte nás čaká cesta dolu. Musíme skontrolovať, či sa Kruťo nestratil, nájsť ho, ak áno, zbaliť tábor a stihnúť ešte za svetla zísť dolu do mesta. Nakoniec sme sa stratili my J a 14 km offroad, ktorý bol po dnešnej noci kvalitne rozbahnený, sme museli zvládnuť za tmy. Pretože východ slnka bol na pláne už v Djety Oguz.

Advertisements