Nemáš loptu? Zarež kozla!

Nádherná príroda, krištáľovo čisté jazerá, skvelí ľudia…to je Kirgizsko. Je to krajina vysokých pohorí a nádherných rozsiahlych dolín. Tieto hory ukrývajú aj mnohé jazerá, jedno krajšie od druhého. Všetkým im kraľuje to najväčšie…jazero Issykkul. V preklade to znamená „teplé jazero“ a hoci leží vo výške 1600 mnm nikdy nezamŕza. Ako je to možné? Z jazera neodteká žiadna rieka a pritekajú doň okrem klasických asi 50 riek a potôčikov tisíce geotermálnych prameňov, vďaka ktorým je aj mierne slané. Oblasť celého Issykkulu je na ne bohatá a vďaka rozvíjajúcemu sa cestovnému ruchu pribúdajú stále nové vrty. Miestni využívajú tento dar prírody na vybudovanie termálnych kúpeľov na vlastných záhradách, kde potom za mierny poplatok radi privítajú turistov.

Máme šťastie, môžeme zaparkovať a rozložiť si táborisko priamo na pláži, keďže prechádzame krajinou mimo hlavnej sezóny. Jazero sa vlní pár metrov od nás a scenéria hôr týčiacich sa na jeho druhom brehu s bielymi čiapočkami je neuveriteľná. No netreba zaspať na vavrínoch, predsa len je to prvá voda po tisícoch kilometrov kazašských púští, je načase opäť v sebe objaviť hygienické návyky. Sprcháč do jednej ruky, holiaci strojček do druhej a šup šup do jazera. Popri tom uvažujem, čo ukuchtiť, aby som nasýtila týchto mojich dvoch jedákov (Remča a Kruťa)…na večeru zvolím radšej overenú klasiku v podobe praženice a ovsenou kašou ich prekvapím až ráno. Noc bola mrazivá, takže po výdatných raňajkách siestujeme na pláži, aby naše skrehnuté kosti nachytali čo najviac slnečných lúčov. Dobre, dobre, raňajky boli výdatné asi len pre mňa. Chalani majú mrzuté pohľady, škvŕka im v bruchu a mám taký pocit, že potajomky za autom tlačia chlieb. Ovsená kaša nezožala úspech.

Odniekiaľ k nám zrazu prikvitol Ibrahim. Miestny podnikateľ a umelec v jednom. Ako správni Slováci mu hneď ulejeme domácej, kvalitne ho potrasie a ďalší pohárik decentne odmieta…u nich sa zvykne páliť tak 40% a nie 52%. No najdôležitejšie je, že aj on patrí k tým šikovným, ktorí si poriešili geotermálny vrt a prevádzkuje mini kúpele. Neváhame ani chvíľu, nahadzujeme plavky a v rekordnom čase sa naše telá spokojne vyvárajú v 55°C vode. Ibrahim zatiaľ spomína na časy Sovietskeho zväzu, keď turistický ruch v tomto regióne prekvital. Po jeho rozpade sa všetko zmenilo, nastali ťažké časy, ale teraz sa miestni ľudia opäť pomaly stavajú na vlastné nohy a rozbiehajú podnikanie. Kirgizsko sa z týchto postsovietskych krajín najviac otvorilo turistom, mnohým krajinám zrušili vízovú povinnosť a aj na hranici pri vstupe do krajiny sme sa zdržali asi len 10 minút. Ani Ibrahim sa nespolieha len na príjem z kúpeľov, kúsok ďalej stavia 3-poschodový hotel a budúci rok chce rozbehnúť agroubytovanie v jurtách, spojené so starostlivosťou o dobytok. Poslal deti na školy do Turecka a ak to chce utiahnuť, musí sa obracať. Spomína aj na úplné začiatky „tesne po sajuze“, prví turisti to nemali ľahké. Jeho známy s celou rodinou s nadšením vítali nemeckých turistov s predpaženou pravicou a s pokrikom „heil Hitler“. Videli v telke, že Nemci sa tak zdravia, tak im chceli pripraviť domácu atmošku… Večer aj s Ibrahimom popíjame na pláži, tentokrát, kirgizskú vodku s príznačným názvom Issykkul. Historicky prvýkrát na tejto dovolenke rozkladáme aj poriadnu vatru. Náplavové drevo z jazera zafarbuje vďaka soli plamene do zelena a nálada sa pekne rozbieha. Až dovtedy kým nepríde Ibrahimova žena a nezavelí „davaj domov“. Tak sme sa pobrali „na kutě“ aj my, rozzúrenej Kirgizske neradno odporovať.

Ibrahim nám povedal aj o národných hrách „First national nomad games“, ktoré sa konajú v neďalekom meste Cholpon Ata. Čiže najbližšia zastávka je jasná. V meste sú sústredení asi všetci policajti krajiny, hliadka je každých 50 metrov. Celé okolie žije touto udalosťou. Kto vie variť, vezme hrnce a na ľavej strane cesty si otvorí „Fast fud“. Kebab či plov do ruky, ale aj stolovanie v jurtách, čo len chcete. Hrdí deduškovia berú svojich vnukov na hipodrom a trpezlivo im vysvetľujú pravidlá národných hier. Nech som počúvala akokoľvek, hru som nepochopila. Jazdci na koňoch a hádžu po sebe oštepy. Nevidno tímy, nevidno logiku, ale tribúny jasajú, takže aj nás veľmi rýchlo strhne atmosféra. V neďalekom parku je prezentované národné umenie. Nie len kirgizské, aj kazašské, mongolské, tadžické šaty, hračky, obrazy, piesne… Stačí si len vybrať. Ja som si aj vybrala…nádherné svadobné šaty, len Remo mi ich odmietol kúpiť L. Ponúkol mi mongolskú čiapku…pekne ďakujem. Keď sme trikrát obišli všetky stánky, vypočuli si všetky piesne a Remo mi ani na tretíkrát tie šaty nekúpil, nastal čas odchodu.

Pri Broncu nás zrazu prekvapila materčina…ale nevrav, rodák z Kysúc. Náhoda?? Hmm…nemyslím. Tono žije v Biškeku a tiež prišiel nasať trochu atmošky nomádskych hier. Dozvieme sa do neho, že zajtra je veľké finále, takže odchod sa nekoná a nocujeme na opustenom okraji mesta ešte jeden deň.

Finále v hre Kokboru alebo Buzkaši. Kirgizsko verzus Kirgizsko. Kazašský tím neprišiel, aspoň je národné víťazstvo zaručené. Hru hrajú dva tímy jazdcov na koňoch. Na úvod hier treba pripraviť loptu a nie hocijakú. Kozla! Nepotrebné, vyčnievajúce časti, čiže hlava a nohy sa odrežú, rany sa zašijú a lopta je na svete. Cieľom hry je počas troch 30 minútových tretín dať čo najviac bodov/gólov/kremačných zásahov. Nazvite si to ako chcete, mŕtve telo kozla musia dostať do súperovej brány, ktorá pripomína skôr ich typickú hlinenú pec. Hra nie je pre padavky, treba zvládnuť jednou rukou zdvihnúť kozla zo zeme a samozrejme za jazdy. Mnohokrát sa stane, že niekto spadne z koňa, niekedy aj spolu s ním, ale za burácania tribún opäť vyskočí do sedla a boj pokračuje. Dokonca tu pobehujú aj čiaroví rozhodcovia, tzv. jazdci v bielom. Ale hru neprerušia ani vtedy, keď kone takmer udupú dvoch hráčov, tak neviem presne na čo tam sú. Veď v kokboru je dovolené naozaj všetko, mlátenie (nie len svojho) koňa bičíkom, kopanie, bodanie aj strhávanie protihráčov z koňa, za nič nehrozia tresty. Posledných 5 minút diváci ani nedýchajú…aké prekvapenie…zvíťazil Kirgizstan J. Ceny sú odovzdané a my pokračujeme zas o pár km na východ do mesta Karakol.