Vitajte na Pamire, povestnej Streche sveta!!

  1. – 5.10.2014

Prečo si práve Pamir vyslúžil prezývku Strecha sveta? Predstavte si horskú sústavu o rozlohe vyše 120 000 km2, ktorá dosahuje výšku cca 4000 až 7500 mnm. Rozkladá sa na území troch štátov: Tadžikistanu, Afganistanu a Číny a má dokonca vlastnú mikroklímu. Ako inak by ste ho nazvali??

Nás Pamir privítal perfektným počasím, ako na objednávku. Ale tú výšku je cítiť. Nie len my, aj Bronco zaznamenalo, že vzduch je tu o poznanie redší a kyslíka sa mu akosi nedostáva. Vlečie sa pomaličky hore a je pravda, že niekedy by nás aj slimáky nechávali s úškrnom za sebou. Sem tam radšej vystúpim, aby som ho odľahčila. No v Pamire ako takom je veľké plus, že tu nie sú prudké stúpania. Ani neviem ako sme sa dostali do výšky 4000 mnm. Potom to už len mierne klesá a zas stúpa, tie nepríjemné prudké serpentíny, ktorých sme sa tak obávali, sa tu takmer nevyskytujú. Najviac sa samozrejme tešíme na prejazd Ak-Bajtal pasom vo výške 4655 mnm. Tento najvyšší autom dosiahnuteľný bod prekvapivo nie je vôbec označený. Len tabuľa ešte pod ním nám oznámi, že už sa k nemu blížime. Fotozábery priam každého zdolaného metra samozrejme nechýbajú. Na vrchole sa Bronco od radosti až zatrasie a my s nadšením povyskakujeme z auta a dáme pár oslavných tanečkov.

Nasleduje zostup dolu a obaja s úžasom sledujeme neuveriteľné výhľady na okolité kopce. Pamir je nehostinný kus zeme. Nie je tu ani trs suchej trávy, no ani žiaden živočích, ktorému by tá tráva chýbala. Len rôzne rudy, na ktoré je Pamir bohatý, sfarbujú jeho svahy do zelena, červena, čierna, či biela a vytvárajú krásne scenérie okolo cesty. Inak cesta je na počudovanie úplne suchá. V tejto oblasti sme sneh z blízka viac menej ani nevideli. To je práve vďaka tej vlastnej klíme. Čiže október nie je zas až taký neskorý termín na prejazd. Aj keď kamoš Roman tu šiel na motorke asi mesiac pred nami a mal cestu zasneženú. Skutočne je to o šťastí, mení sa to tu veľmi rýchlo, a preto odporúčame informovať sa na aktuálne podmienky u META (Murghab Eco-Tourism Association), ktorá má sídlo priamo v Murghabe.

Len tak si posedávam, kukám výhľady a je mi dobre, keď Remo čosi skríkne a vybehne z auta…tak na tento trik sa už opäť nedám nachytať. Ešte stále mám v čerstvej pamäti ako ma námesačný vystrašil, že padáme z útesu a ja som v kotrmelci vyskakovala z auta. No teraz ho vidím bežať kamsi preč a vracia sa s lebkou. Nechápem ako si ju mohol všimnúť tak ďaleko od cesty. Predsa len má orlí zrak. Ako tak kukám, zmýlila som sa, predsa len tu niečo žije…respektíve žilo…ovca Marka Pola a ešte niečo, čo ju zožralo J. No to nie je jediné uvítacie prekvapenie Pamiru. Kúsok pod prvým kopcom skríknem pre zmenu ja: „Preboha, to čo je za obludy? Jaky!!“ Wau, vždy som si ich predstavovala jednoducho ako veľmi chlpaté a veľmi rohaté kravy. Ale ono sú to obrovské monštrá!! A ich pastier, asi člen kukluks klanu, s bielou kuklou na hlave tiež nevyzerá dvakrát prívezivo. Fakt tam ideme? Zvedavosť opäť zvíťazí a za chvíľu už debatujeme s hrdým majiteľom, ktorý sa evidentne baví na našom strachu z jeho miláčikov. Ako zlatý klinec nám donesie ukázať svoj najväčší kúsok, ktorý má adekvátnu prezývku „kôň“. Šup hore a už sa vozím…a na jakovi J. Neminie nás ani liter poctivého jačieho mlieka na cestu.

Keď už spomínam tú cestu, poviem vám niečo o jej kvalite. Okrem toho, že je tu pekne sucho, je aj prekvapivo rovná, zjazdná, žiadne jamy, žiaden offroad. Ale na jej úpravu asi používajú nejaký obrovský ratrák. Neviete si to predstaviť? Ako by sa skladala z tesne vedľa seba naukladaných retardérov. Nie len kúsok…stovky kilometrov. Už vám svitlo? Nie nepreháňam, jazda po nej je horšia ako akýkoľvek offroad. Pomaly sa ísť nedá, lebo zomriete od nudy a už pri rýchlosti 50 km/h sa auto po chvíli dostane do vlastného frekvenčného módu, celé sa roztrasie a začne sa rozkladať. Šróbiky sa pomaly uvoľňujú, plechy škrípu, silant bloky sa rozpadajú na prach. Táto úprava vozovky sa dá prirovnať ku chladnokrvne premyslenej vražde každého automobilu, ktorý sa sem odváži vstúpiť. Niekto môže povedať, no a čo, nebuď premaznaná, tak dotiahneš pár šróbikov. Čo je na tom? Keby šlo len o to, život by bol krásny, ale nie…rupla nám benzínová nádrž. A začal sa kolobeh, ktorý nás sprevádzal po zvyšok expedície.

Do mestečka Murghab, prvej relatívnej civilizácie od vstupu na Pamir, dorazíme až za tmy. Ale je to pochopiteľné, keďže sa stmieva už o siedmej, však je už október. Maličké domčeky bez ladu a skladu roztrúsené okolo hlavnej cesty. Našťastie nemusíme dlho blúdiť, je tu niekoľko tabúľ so šípkami na gastinice, vyberáme si ERALI. Vybieha nám oproti nejaké dieťa zabalené v šatke. Tak nie, nie je to dieťa, je to majiteľka domu. Strašne maličká a zlatá bábuška. Vyzerá, že má na krku aspoň 70-ku, no zdanie klame. Miestne poveternostné podmienky sú nemilosrdné, má len neuveriteľných 54 rokov. Hneď nás ukladá spať a ponúka večeru, no my máme inú starosť. Sto litrov benzínu pomaly vyteká na ich záhradu, s tým treba niečo robiť. Našťastie muži tu nie sú polená čo majú obe ruky ľavé. Syn našej domácej si hneď nasadil čapicu, vyhrnul rukávy a už s nami preberal možnosti riešenia. Prináša niekoľko kanistrov, benzín do nich vypustíme a ráno vraj poriešime nejakú „chalodnú svarku“. Ani jeden z nás nemá tušenie, čo to znamená. No dnes aj tak už nič nevymyslíme. Ráno je múdrejšie večera, takže sa skľúčení, nahnevaní a smutní ukladáme do spacákov.

Dnešok som nazvala DEŇ NÁDRŽE. Remi aj so svojím novým kamošom sú celý deň pod autom, za autom, pred autom… Šmirgľujú, čistia, natierajú… Z chalodnej svarky sa vykľula akási pasta, ktorú natreli cez prasklinu a nechali zaschnúť. Típek nám sľubuje, že to vydrží 100 rokov. (Nevydržalo, ale to ešte netušíme.) Ja som tu pri nich zbytočná a aj sa tu dosť nudím. Tak sa radšej bavím s vnúčatami našej domácej. Má tri vnučky a jedného vnuka. Volá sa Daniel a má len sedem dní. Aj tak nemajú strach nechať ho spať na zemi zabaleného v deke, alebo sa oň stará 7 ročná sestra. No stačiť týmto pamirským deťom nie je žiadna sranda. Beháme, kreslíme, zas beháme a zas kreslíme. A keď im ukážem foťák, už ich od neho neodtrhnem. Herečky J. Potom ich mame lakujem nechty a dlhé hodiny debatujem s ich babičkou o tom, aké to je, žiť na streche sveta.

Nádrž je opravená, benzín netečie, nastáva rozlúčka. Babám sa po lícach kotúľajú krokodýlie slzy a ani nám sa neodchádza ľahko. Ale na rozlúčku sa ešte všetci odfotíme, takže úsmevy sú v okamihu nasadené a po slzách ani stopy. Spoločné fotografie im ešte aj vytlačíme, nech majú spomienku. A ja dostanem od bábušky kirgizský prsteň. Nech máme rovnaké…na pamiatku. No dá sa odísť bez sĺz??

 

Advertisements