Len tak si cestujete po svete a zrazu vás pozvú na svadbu. Ako sme sa sem dostali?? Ešte v Gruzínsku v meste Ureki sme v kempe-nekempe (autostajanke) stretli skupinu piatich azerbajdžanských kolegov na predĺženom víkende. Prehodili sme pár viet, odfotili sa a jeden z nich, Rashad, nám dal vizitku s vetou, že keď pôjdeme cez Azerbajdžan, určite sa musíme zastaviť. Znamenalo by to niekoľko kilometrov navyše, ísť cez horný, menší hraničný prechod a v samotnom Azerbajdžane sa trepať menšou bočnou cestou a nie po diaľnici. Všetko toto odporuje nášmu plánu, prefrčať tento štát čo najrýchlejšie a s čo najmenšími korupčnými stratami v našom rozpočte. Ale odmietnuť spoznať čo len trochu zbližšia obyvateľov tejto krajiny, ako žijú?? To sa nám nepodobá. Takže 22. augusta 2014 o 21.20 h večer píšeme Rashadovi, že sme na hraniciach a čoskoro sme u neho. Keďže býva hneď v prvom meste za hranicami, nebude to dlho trvať. Trošku sme sa prerátali. O štyri hodiny neskôr mu píšeme, nech nás dnes už radšej nečaká, že prespíme niekde pri ceste. Popraje nám GOOD LUCK, irónia, že to píšu aj na tabuli pred hranicou, ale šťastia sa tu ľuďom moc nedostáva. My sme tu zkysli 7,5 hodiny a jediné šťastie, že sme tu boli v noci. Čakať tu v tých šialených horúčavách, asi zošalieme.

Na druhý deň nás Rashad privíta s otvorenou náručou, respektíve len Rema, žene sa ruka nepodáva, len sa mierne pokývne hlavou. Pozval nás na raňajky. Keďže sme sa stretli na pumpe, poradil nám, že auto môžeme nechať tu, má tu známeho a nasadnúť do jeho Vectry…vidíte v tom priam učebnicový príklad?? Aj ja, ale čo máme robiť, sami sme za ním prišli. Tak len dúfam, že nás nevezie do mäsokombinátu a tie raňajky sa nebudú chystať z nás. Sedím vzadu v každej sekunde pripravená vyskočiť z auta. Na raňajky bola nakoniec praženica, dokonca za nás aj zaplatil…jasné bankár. Pri raňajkách nám oznámil, že večer je pozvaný na svadbu svojmu kolegovi z banky a ak máme záujem, zavolá mu, že večer bude on +2. Súhlas zo mňa vypadol takmer skôr, ako Rashad dohovoril vetu, musím si dávať väčší pozor, nemala by som tu mužovi skákať do reči. Ale takúto príležitosť si fakt nenecháme prekĺznuť. No hneď naša ďalšia veta je: „Nemôžeme predsa len ísť po auto??“ Nevzpiera sa, čo môže znamenať len dve veci…buď tam auto už nebude, alebo si Rashad predsa len zaslúži štipku našej dôvery…Bronco tu je, čaká na nás.

Predpokladám, že všetky baby napadlo ako prvé: „Čo si pre pána oblečieme??“ Aj mňa… Ale vedela som že u Rema to veľký problém nebude, tmavé nohavice má, košeľu od Bushmana tiež. Ale čo si mám dať ja? Minišaty?? Asi nie. Našťastie Rashad s tým rátal a ani sme to netušili, už nás viezol do požičovne šiat, kde sme s predavačkou vybrali niečo vhodné. Ešte sprcha, hrebeň, lak na nechty a ideme…

Pár faktov o moslimskej svadbe v Azerbajdžane:

• Ľudia tu pred svadbou spolu (väčšinou) dlho nechodia, a kým nie sú manželmi nesmú ani len prespať spolu v jednej miestnosti a už vôbec nie spolu bývať, ani v rodičovskom dome. V prípade, že by ich polícia našla ako sú sami, napríklad v lese, zatkli by ich. A podľa Rashada by ich určite našli, pretože policajti majú oči všade. Pre dievča/ženu a jej rodinu by to znamenalo verejnú hanbu. Ale hlavne by prišla o status čistoty, bez ohľadu na to, či by medzi nimi došlo k sexu, už by jej nikto neveril. Každá nevesta je tu panna, inak by nemala šancu na vydaj. A preto si dievčatá svoje panenstvo strážia.
• Malé svadobné hostiny majú cca 300 – 400 hostí, najčastejšie býva pozvaných 600 – 800 hostí, ale vôbec nie sú raritou svadby s počtom hostí vyše 1000. Áno, nezošalela som, tie čísla sú správne.
• Mladý pár požiada najskôr úrady listom o povolenie zosobášiť sa, približne do mesiaca ich oficiálne oddajú. Ale je to čistá formalita, bez rodiny a priateľov. A ešte stále nie sú podľa ich tradícií manželmi, ešte ide každý spať pekne domov k mamke.
• Potom je svadobná hostina u nevesty a na druhý deň u ženícha. Áno, je normálne, že aj prvý deň majú 800 ľudí a druhý deň tiež. Jediný rozdiel, ktorý viem, je, že prvý deň má nevesta farebné šaty a druhý deň biele svadobné. Až po svadbe u ženícha sú pred očami komunity manželmi a môžu si užiť svoju svadobnú noc.
• Jedna svadobná hostina o 600 ľuďoch výjde približne na 10 000 eur. V cene je už zahrnuté všetko. Jedlo, pitie, prenájom svadobného paláca, ktorý je takmer v každom meste. Kde inde by sa zmestilo toľko ľudí naraz.
• Svadby sa tu konajú každý deň a napríklad náš hostiteľ býva pozvaný v priemere na 15 svadieb mesačne.

My sme sa teda zúčastnili posledného dielu skladačky, svadobnej hostiny u ženícha…

Začíname okolo piatej, v Rashadovom aute sa presúvame k ženíchovmu rodičovskému domu.  V záhrade už prešľapuje niekoľko mužov, zvyšok rodiny a dookola pobehujú deti, ktoré sa všemožne snažia skočiť v nových šatách do najbližšej mláky. Muži si na oblek moc nepotrpia, sako má oblečené len ženích a jeho otec, ostatní majú väčšinou biele košele a tmavé nohavice, prípadne rifle. Celá výzdoba je ladená do bielo červena, svadobné auto, brána domu aj balóny. Inak auto nie hocijaké, ale biele Porsche Cayenne. Na to, aké šunky tu celkovo jazdia, celkom žihadlo. Kým postávame v záhrade a snažíme sa ukoristiť pre seba aspoň kúsok tieňa, Rashad nám rozpráva, že vo vnútri domu dávajú rodičia synovi niečo ako požehnanie a vyzvú ho nech si privedie svoju vyvolenú. Rashad sa začína usmievať a ešte predtým ako ženích opustí rodičovský dvor, nás ženie do auta. Všetci prítomní svadobčania sa vydajú k domu nevestiných rodičov. S napätím očakávame, čo sa bude diať. Nie je to len tak obyčajný sprievod. Nie je to bežná pomalá trúbiaca kolóna áut plných ľudí. Autobus? Nikdy, veľmi často je v aute len jedna či dve osoby, aby bola kolóna čo najdlhšia. Čudovala som sa prečo šiel Rashad zo záhrady ako prvý, aj som pobavene zdvihla obočie, keď sa v aute pripútal, keďže predtým nám vravel, že pásy sa u nich „nenosia“. No keď porshe so ženíchom vystrelilo vpred a my sme v tej istej sekunde vystrelili za ním, nebolo mi potrebné nič vysvetľovať. Zbesilá nahánačka kamarátov a kolegov, ktorí sa symbolicky snažia zabrániť svojmu druhovi doraziť k neveste ako prvému. Dupnúť na plyn a čo najtesnejšie pri ženíchovi zabrzdiť…vystrašiť ho, zlomiť jeho vôľu, aby sa nedal spútať manželským sľubom…aby o neho neprišli. Len si predstavte 15 áut naháňajúcich sa po dedine, lebo áno, tu sú presne také cesty ako na dedine a aj plné ľudí, zvierat a iných aút. Privieram oči a inštiktívne sa pripravujem na náraz. Pred oknami sa mihajú šmuhy odskakujúcich ľudí, mávajúcich policajtov a bieleho porsche. Vraj sa stávajú aj nehody, a nie zriedka, ale tradícia je tradícia… (a podľa mňa sa hlavne testosterónu plní „chlapci“ dosýta vyšantia).

Do domu nevesty vstupuje ženích aj s rodičmi, nesú dary jej rodine a bubnujú pri tom na bubon „nahara“. O pár minút si už ženích vedie svoju vyvolenú. Nevesta je krásna a pôsobí neskutočne krehko. Pripomína mi Nastenku z rozprávky Mrázik. Má snehobiele šaty a na znak panenstva okolo pása uviazanú červenú stužku. Snúbenci nasadajú do auta, Rashad nás strká von z dvora…ou…až mi žalúdok znervóznel. Však už si nevestu odviedol nie? Nie! Nevadí, jazda smrti pokračuje späť k domu ženícha, kamaráti sa ho proste nechcú tak ľahko vzdať. Tu mladí najskôr pristúpia k posteli najstaršieho člena rodiny, potom prejdú po červenom tureckom koberci k rodičom. Ženích predstaví svoju vyvolenú matke, a tá jej na znak prijatia do rodiny vysype misku cukríkov na hlavu. Keďže chlapci asi ešte nemajú dosť, besnenie pokračuje počas celej cesty do svadobného palácu. Tentokrát musia snúbenci už spolu čeliť nástrahám okolitého sveta a bezpečne sa dostať na hostinu. Či chcem či nechcem, adrenalín aj mne vyženie úsmev na tvár a na konci sa už nahlas smejeme všetci.

Svadobný palác Dəniz (v preklade „more“)  je obrovský a úplne nový, toto je len jeho piata svadba. Vysoké stropy, krištáľové lustre, premietacie plátna, obrazovky a profi kameramani… Vyvýšené a nie práve minimalisticky vyzdobené miesto pre mladomanželov nechýba. V rámci zachovania štýlu sú čašníci oblečení do námorníckych uniforiem. Na svadbu sa to dosť nehodí, ale aspoň ich na diaľku každý rozozná. Mňa dosť prekvapilo, že na bohato prestretých stoloch sú na obrusoch igelity!! Nepríjemné na pohľad aj na dotyk. Ak ste sa až doteraz čudovali, kde je tých sľubovaných 600 hostí, tak tu…kým prebiehajú všetky naháňačky a pytačky, oni sa tu postupne zbierajú a zaujímajú svoje miesta pri stoloch. Hladom netrpia, stoly sú bohato prestrené rôznymi druhmi predjedla. Každý má pred sebou čistý tanier a môže si naberať na čo má chuť. Takéto stolovanie je počas celej oslavy. Odnášajú sa len prázdne taniere a nový chod sa jednoducho niekam na ten stôl zmestiť musí. Čiže na konci je bežné, že je niekoľko tanierov poskladaných na seba. Len tak pre zaujímavosť celkovo som napočítala 9 druhov predjedla, ktoré nás tu čakalo a 9 rôznych chodov bolo následne počas večera donesených.

Zasadací poriadok nemajú poriešený menovite. Stoly sú usporiadané po 11 až 16 osôb, a všetci vedia, ktorý je určený pre rodinu, ktorý pre priateľov a podobne. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila prečo s nami Rashad nesedí pri stole a potom som sa rozhliadla…len pri stoloch najbližšej rodiny bolo povolené, aby ženy sedeli spolu s mužni. A ešte pri jednom, tom našom…skupine kolegov z práce. Keď sme prišli, boli tu už voľné len dve stoličky. Automaticky by som si sadla, keby ma Rashad nezastavil. Dvaja muži sa posunuli aj s taniermi a uvoľnili nám miesto tak, aby som nesedela medzi chlapmi. Ženy musia pri stole sedieť všetky pri sebe.

Keď sú všetci pousádzaní a pomaly aj najedení, prichádzajú novomanželia. Víta ich starejší hlasnými pokrikmi (starejší – sprievodca a organizátor celej hostiny). Pristúpia k nemu do stredu parketu a spoločne si odpijú z ponúkaného nápoja – limonády samozrejme. Ozaj ešte som to nespomenula? Moslimská svadba – net alkohol. Za neprestajného vykrikovania starejšieho donesú mladému páru zamatový vankúš, na ktorom sú obrúčky spoločne zviazané červenou stužkou. Mladí si navzájom prstienky navlečú a takto „zviazaní“ si užijú prvý manželský tanec (…bol to nejaký typický slaďák). Následne k mladým prehovára ženíchova matka a vyzve ich zatancovať si tradičné Avarské tance. Hneď sa na stoličke vzpriamim, podľa nášho hostiteľa sú práve tieto tance na ich svadbách top.

Avarské tance, jednoznačné vyjadrenie mužskej nadradenosti je ich podstatou. Ženská časť tanca je vcelku jednoduchá. Nežné a elegantné krúženie zápästiami vo výške hlavy je doplnené malými krôčikmi okolo muža a hlavne žiaden pohyb bokmi. Žena je len doplnkom. Muž je ten, čo sa predvádza, telo je pevné ako skala, kroky a pohyby rúk sú presné a premyslené. Celý tanec sa odohráva bez dotyku a rovnako môže tancovať žena so ženou, alebo muž s mužom. A práve táto posledná kombinácia je na svadbe najčastejšia, hudba aj samotný tanec je trochu iný, rýchlejší. Kruh mužov, v ktorého strede je ženích a postupne ho každý vyzýva na tanečný súboj. Nemôžem si pomôcť, ale podobnosť s rituálnymi tancami niektorých druhov živočíchov je neprehliadnuteľná. Rôzne druhy vtákov predvádzajú svoje tance párenia, ktorými sa snažia zaujať samicu. A pri stretnutí so samcom je tanec tvrdší, bojovnejší, ale stále je to tanec. No energia, ktorá z mužov pri tom vyžaruje je priam hmatateľná. Nie je možné dívať sa na nich a neusmievať sa. Rovnako ako ich tradičné tance aj celá svadba je viac o ženíchovi ako o neveste. Všetko a všetci sa točia len okolo neho. Nevesta veľmi často sedí (hore na tom piedestále) sama a ženích tancuje. Aj ho miestami ľutujem, musí mať veľmi dobrú kondičku, keď to zvláda všetko odtancovať. Pretože tancovať sa neprestáva takmer vôbec. Čo je tak trochu pochopiteľné, pokiaľ sa má vystriedať 600 hostí, inak to ani nejde. Stále je niekto na parkete a ženích samozrejme tiež. Dokonca aj Remča raz schytia do kola…ale to bol trošku iný tanec :).

Ako som už spomenula, celý tanec je bez kontaktu…vlastne žiaden muž sa tu nedotýka žiadnej ženy a žena muža už vonkoncom nie. Hneď ako som si to uvedomila, pocítila som aj tie pohľady a radšej som Remimu odtiahla ruku z môjho pása. Musíme si dať väčší pozor, aj keď tie letmé dotyky sú už automatické, ani ich nevnímame. Niečo sa deje…hudba stíchla, svetlá zhasli. Privážajú obrovskú, bielu, 5 poschodovú, svadobnú tortu. Aj sa mi slinky začali zbiehať…žiaľ predčasne. Novomanželia spolu tortu prekroja, no neochutnajú ako u nás, ani sa ňou nepotierajú po tvári ako u nás. No hlavne, ani ju nekrájajú pre hostí. Môj sladký sen nenávratne mizne v zákulisí reštaurácie. Ale aspoň niečo táto torta dosiahla, hlasné azerbajdžanské tóny sa zmenili na nádherný slaďáčik Je t’aime od Lary Fabian. Jój hneď by som sa k mladým pridala, privinula sa Remimu na plece a zavlnila sa v rytme. Ale to je výsostné právo svadobného páru, len oni, ako jediní, si môžu na svadbe zatancovať telo na telo. Keďže celá svadba má trošku prvky okázalosti, ani tu nesmú chýbať. Pred koncom piesne zapália okolo mladých ohňostrojové fontány a zo stropu na nich spustia hromadu balónov. Tie samozrejme pod spŕškou iskier praskajú a vo mne vyvolajú pocit, akoby im hádzali pod nohy petardy. Všetci sa usmievajú a tlieskajú…všetci, až na nevestu. Jej krásne veľké oči sú počas celej svadby pokorne sklopené k zemi. Aj vtedy, keď ide na parket, aj vtedy, keď s (už) manželom tancuje. Len miestami si ukradne letmý pohľad do jeho očí spopod mihalníc. No nie je to taký ten koketný pohľad, aký si hneď predstavíte, je to pohľad Nastenky z Mrázika, keď prosí Slnko, aby ešte nevychádzalo…pokorný, oddaný, ale vrúcny.

Ako posledný zvyk, ktorého sme boli svedkami, je odovzdanie horiaceho chleba mladomanželom. Áno, skutočne horel. A symbolizuje hojnosť a dostatok, aby v tejto novovzniknutej rodine nikdy nič nechýbalo. Aj my sme im (v duchu) popriali všetko dobré a pridali sa k odchádzajúcim hosťom. Bola približne jedna hodina v noci a svadba sa chýlila ku koncu.