6.8.2014

Vatikán pre gruzínskych ortodoxných kresťanov – Mtskhetu si nenecháme újsť ešte pred návštevou Tbilisi. Keďže je to ich duchovné srdce, určite tu môžeme čakať nejaký ten kostol. Vchod do mesta lemujú stánky s rôznymi suvenírmi, kde sa na výslednej cene podieľa určite aj tá „svätá“ prirážka. Vstupujeme do mesta, pod nohami sa nám zrazu ocitnú „mačacie hlavy“ a vyfintení čašníci nás pozývajú na chutný obed práve do ich reštaurácie. Z každej strany na nás niekto volá, iný sa zas tisne pomedzi nás…nejak sa mi kvôli tomu ruchu toho duchovna nedostáva. Ako sa asi mám naladiť na tie správne pocity, keď na mňa stále niekto vykrikuje? Dokonca…tak tomu by ste neverili, keď sme jednej žobrajúcej babuši dali všetky drobné z peňaženky, začala sa rozčuľovať, že sme jej nadelili málo. To ma už tak vytočilo, že som jej povedala, nech mi to teda vráti, keď je to tak málo…zrazu jej nebolo. To už kde sme, keď aj almužna má stanovenú svoju minimálnu čiastku?!

Konečne dorazíme na námestie, kde sa nachádza Svetitskhoveliho katedrála z 11. storočia, pod ktorou je podľa legendy pochované Kristove rúcho. Bolo nám vysvetlené, že v gruzínskych náboženských spisoch sa spomína gruzínsky Žid Eliáš, ktorý kúpil Ježišovo rúcho od rímskeho vojaka, keď bol Ježiš ukrižovaný na Golgote, a priniesol ho do Gruzínska. Keď sa Eliášova sestra Sidonia rúcha dotkla, padla na mieste mŕtva. Bola pochovaná v Mtskhete spolu s rúchom, ktoré uviazlo v jej zovretí. Z jej hrobu neskôr vyrástol obrovský, mohutný céder, ktorý poskytol drevo na sedem základných stavebných pilierov katedrály. Svetitskhoveli doslovne znamená „život dávajúci pilier“, pretože ľudia veria, že toto cédrové drevo má zázračnú moc.

Dnu nás nepustia len tak, mních pri vstupe nás milo upozornil, že na toto sväté miesto je potrebné sa zahaliť. My dve s Maťou sme už vycvičené, takže vyťahujeme šatky z kabeliek, lenže aj muži musia mať zakryté celé nohy. Našťastie tu vychádzajú nevedomým turistom v ústrety a pri vstupe je prútený kôš so šatkami, ktoré môžeme použiť. Prejdeme mohutnými dverami a zrazu je všetko preč…stánky, krik, ľudia bažiaci po peniazoch, všade je pokoj. Vysokánske úzke klenby kostola sú vyzdobené náboženskými motívmi a modliaci sa mnísi dotvárajú nadpozemskú atmosféru tohto miesta. Už sme prešli mnoho kostolov a chrámov, ale na tomto je niečo zvláštne…niečo skutočné, čo sa vás dotkne priamo pri srdci. Až sa vám odtiaľto ani nechce odísť. Niečo na tej legende asi bude.

18.8.2014

Arménsky Vatikán – Ečmiadzin sa nachádza len pár kilometrov od hlavného mesta Jerevan. Ústredný chrám, katedrála sv. Matky Božej sa nachádza uprostred nádherne upraveného parku plného kvetov, ktoré sú aj teraz v týchto horúčavách výdatne zalievané a my im slepo závidíme. Celý areál je bezchybne upravený, čistý a na niektorých miestach sa na jeho dokončení stále pracuje.

Samotná katedrála pochádza z roku 618, čím sa radí medzi jednu z najstarších dochovaných kresťanských stavieb. Bola postavená na mieste ešte staršieho dreveného kostola vybudovaného v rokoch 301-303. Arménsko bolo vôbec prvou krajinou sveta, ktorá prijala kresťanstvo za svoje štátne náboženstvo. Stalo sa tak už v roku 301 (ten známy Milánsky edikt prišiel až o 12 rokov neskôr). Krátko potom sa stalo toto miesto sídlom Arménskej apoštolskej cirkvi a aj dnes je hlavným sídlom katholikosa – patriarchu arménskej cirkvi. Stará legenda hovorí, že práve na tomto mieste svätý Gregor Osvietiteľ, patrón Arménska, zbadal pri svojom božskom zjavení lúč svetla dopadajúci na zem. Po tom lúči k nemu z neba zostúpili anjeli pod vedením Ježiša Krista, ktorý niesol v rukách zlaté kladivo. Trikrát ním udrel do zeme, odkiaľ následne vyrástol ohňový stĺp s podstavcom zo zlata, hlavicou z mrakov a svetelným krížom. Na tomto mieste dnes stojí oltár.

Vnútro kostola sa hemží turistami, na zahalení ramien si dajú záležať len podaktorí. Fotia, zapaľujú sviečky, nemodlí sa nikto. Oltár, ale samozrejme aj celý interiér kostola je vyzdobený nádhernými freskami, maľbami a cez okienka v centrálnej kupole prenikajú dnu svetelné lúče. Kostol bol niekoľkokrát zničený a opäť vybudovaný alebo reštaurovaný. Je super, že sa o tento svoj poklad tak starajú, že aj dnes je obostavaný lešením, ale keď ako ja čakáte stavbu starú vyše 1700 rokov, máličko vás jej bezchybný výzor prekvapí. Keby nepoznám históriu tohto miesta, asi sa mi nezdá výnimočnejšie ako ostatné chrámy. Výnimočnejšie na mňa pôsobí skôr celý areál ako celok. Chačkary (náhrobné kamene s krížom), ktoré sú rozmiestnené okolo chodníkov, vás okamžite upozornia, že toto nie je obyčajný park. Toto je miesto, kde môžete prísť popremýšľať, oddýchnuť si v tieni stromov, kde nájdete pokoj a v prípade záujmu aj porozumenie.

Cestou späť do Jerevanu si stopneme obstarožnú Volgu a ako sa v nej natriasam, uvedomujem si, že z týchto dvoch „Vatikánov“ ma asi viac oslovila Mtskheta. Ečmiadzinu pri našej návšteve asi najviac ublížilo žlté lešenie, ktoré je síce pri reštaurátorských prácach nevyhnutné, ale k historickej pamiatke sa skutočne nehodí.