Raj na jazere Sary Chelek

29.9. – 1.10.2014

O jazere Sary Chelek sme toho prečítali veľa a vždy len v superlatívoch, že je perlou Kirgizska a podobne. Každý toto miesto tak ospevoval, že zvedavosť nám jednoducho nedovolí obísť ho. Pozrieme mu na zúbok. Našťastie sa nachádza uprostred rovnomennej prírodnej rezervácie, ktorá bola založená v roku 1959 a od roku 1978 patrí na zoznam UNESCA. Takže predpokladám, že nebude premenené na jedno veľké smetisko. Rezervácia poskytuje domov a útočisko vyše 160 druhom vtákov a 34 druhom cicavcov, vrátane vzácneho snežného leoparda. Takže je na čo sa tešiť J.

V meste Taškomur doplníme zásoby a opúšťame hlavný ťah, vyrážame v ústrety opustenej krajine. Kvalita cesty nás celkom prekvapuje, v takomto zapadákove a relatívne nový asfalt…? Za tým niečo musí byť. Záhadu sme vyriešili, keď nás minul asi šiesty nákladiak s uhlím. Po pár km skutočne obchádzame uhoľnú baňu a za ňou…ako inak…asfalt sa začne pozvoľna strácať a o pár minút je už len krásnou spomienkou. Vyprahnutá krajina vôbec nenapovedá, že by sa tu mala nachádzať oáza v podobe orechového lesa a siedmych jazier. Nehostinné suché kopce, pestro sfarbené od rôznych rúd, nám už pomaly naháňajú strach. Ideme správne? Ale pomaly, dedinu za dedinou začne zelene pribúdať. Objavuje sa potôčik, okolo ktorého sa zgrupuje dedinský život. Chlapi posedávajú, babky klebetia, asi 20 detí perie obrovský koberec a dobytok sa napája. Len kozy sú tu akési divné, nieže by sa pásli na zelenej lúke okolo potôčika, oni radšej riskujú na traverze vyschnutého svahu bez jediného stebla trávy. Nie je tu vôbec raritou vidieť pobehovať troj- či štvorročné deti samé. Na cestu nepôjdu, nie sú predsa hlúpe. A niektoré dokonca držia za ruku svojho mladšieho súrodenca. Naskytuje sa otázka, či sa to u nás s tou staroslivosťou trochu nepreháňa…

A na konci ďalšej dediny je konečne brána, vstup do rezervácie. Je potrebné sa zapísať do zošita, bez toho sa človek v Kirgizsku proste neobíde. No ani po úhľadnom vyplnení všetkých políčok nás ďalej pustiť nechcú. Je síce len pol štvrtej, ale vstup je už uzavretý. Po tretej sa dnu nikto nedostane. Vrátnik nám ponúka skvelé riešenie, môžeme sa ubytovať v blízkej gastinici. No jasné, chlapík si naháňa kšeft. My sme rozhodnutí dnes kempovať, či chce či nie. Začneme sa rozkladať priamo tu pred bránou. Zabralo to, pochopil, že z nás nič nekvapne. Ale chudáka mladého Japončíka, ktorý nikomu nerozumel ani slovo, zo svojich spárov nepustil. Určite mu naúčtuje 5* luxus. Brána sa otvára a my pokračujeme k ďalšej, tej kde sa platí vstup. Tentokrát sme pripravení a nedovolíme strážnikovi ani začať niečo namietať. Prihodíme k vstupnému poplatku dve krabičky slovenských marlboriek a hneď si ho získame.

Už nám nič nebráni, stúpame stále vyššie. Oproti nám si vykračujú traja turisti. Ostria zrak, škúlia na tú našu ŠPZ a zrazu sa im tváre roztiahnu do širokých úsmevov. Rozbehnú sa k nám a kričia: „Čaute, čaute.“ Opäť československá partička na trojtýždňovom treku po Kirgizsku. Je skvelé, že táto krajina si postupne získava popularitu, zaslúži si to. Cesta sa kľukatí orechovými lesmi a okrem jedného „texaského“ rangera, ktorý si na koňovi zišiel do dediny na teplé rožky, už nestretneme nikoho. Cieľ je pomaly na dosah…sme tu…stačí nám jeden pohľad a uvedomíme si zásadnú vec…toto je raj. Slnko zapadá, zore sa sfarbuje do ružova, zelenomodrá a neskutočne čistá masa vody obmýva okolité vrchy, ktoré jeseň už prekrásne poznačila. V pozadí dotvárajú farebnú paletu biele končiare pokryté prvým snehom. Voda je pokojná a vzduch taký čistý až to pri nádychu bolí. Ale hlavne nikde ani nohy!! Sme tu úplne sami. Verím, že aj toto miesto má úplne inú atmosféru, keď sú všade turisti. No teraz je len a len naše…

No vlastne to nie je úplne pravda. Stráži to tu jazerný ranger, ktorého si treba získať. Kempovať len tak na divoko tu nie je dovolené. Stany sa môžu rozložiť len na vyhradenom mieste, ktorým je záhrada rangerovho domu. No to by už len bola romantika. Videli sme to, výhľad žiaden a namiesto toaletného papiera kamienky J. Vyberieme si perfektný flek, rýchlo rozťahujeme celé naše obydlie a spriadame plány ako ho obmäkčíme. Do 15 minút je tu. Nevyzerá dvakrát prívetivo a ja nás už v duchu vidím, ako to balíme L. Hneď po pozdrave neváham a všetkým nalievam pohár piva, Remčo zapína svoj šarmantný mód a po troch pohároch máme zvolenie v kapse. V noci tu budeme len my, hviezdy a možno sa objaví snežný leopard…neobjavil sa L. Navštívil nás len samček modlivky. Buď svoju lásku ešte nespoznal, alebo práveže spoznal a radšej sa pred ňou ukrýva…chce prežiť.

Už len ranný výhľad zo stanu stojí za tú cestu sem. Ako bonus si raňajky človek môže nazbierať pri prechádzke. Ovsená kaša vylepšená miestnymi jablkami a orechmi…mňamka. No 50% posádky sa rozhodlo pre niečo viac svojské: párky s cibuľou, vajcom a fazuľou. Tentokrát mi skutočne bolo čo závidieť. Po výdatných raňajkách je čas na osvieženie. Neklamem, naozaj som do tej vody plánovala vojsť, ale nedalo sa. Veď už po dvoch krokoch mi kompletne zamrzli všetky kosti v tele a krv začala kryštalizovať. Nechala som v tom Rema samého. Radšej som si nalakovala nechty J. Posledná vrstva laku, ani Remčove plavky ešte neuschli a už nás ranger ťahá na výlet loďkou. Má tu obďaleč malú vratkú lodenicu a v nej ešte vratkejšiu loďku. Voda v jazere je tak priezračná, že dno vzdialené miestami 240 metrov sa zdá byť na dosah. Stačí sa načiahnuť… Vietor vo vlasoch, slnečné lúče sa odrážajú na vlnách…odísť odtiaľto bude ťažké. A vlastne musíme?? Nemôžeme tu zostať?? Večer s vínkom v ruke plánujeme budúcnosť…zostaneme tu. Nejak sa už uživíme, rozbehneme tu biznis…Remčo bude navrhovať interiér júrt a ja budem hľadať toho snežného leoparda. Nadšenie a plánovanie nás nakoniec uspí.

Zobudenie je krutejšie. Vietor, blesky a prudký lejak trhajú stan…raj sa razom zmenil na peklo. Našťastie je už relatívne svetlo, tak bleskovou rýchlosťou balíme svých 5 švestek a utekáme preč skôr než sa cesta dolu zmení na neprejazdnú blatovú spúšť. Ešte posledný pohľad na jazero a zbohom…

 

Advertisements