3. – 4.10.2014

Maličké mestečko Sary Tash je posledným chcek pointom v Kirgizstane pre všetkých, ktorí sa chystajú zdolať Pamir, či už autom, na bicykli alebo po vlastných. My sem dorazíme tesne pred polnocou a jediné miesto, kde sa svieti je magazín (obchod). Majiteľ nás nenechá blúdiť, dovedie nás pred gastinicu TANINA a šialeným búchaním pomocou kameňa na plechovú bránu zobudí podľa mňa aj mŕtveho. Domáci nás po tomto divadle tak maximálne prekľajú a určite neprivítajú s otvorenou náručou. Ale mýlim sa, s úsmevom otvoria dvere a prichystajú nám nocľah. Mäkkučké rôznofarebné rohože namiesto postelí priam kričia „Ľahni si!“ a naše chrbáty si po toľkých hodinách v aute s úľavou vydýchnu.

Ráno nás budí kikiríkanie kohúta a máme možnosť si lepšie prezrieť statok ľudí, ktorí nás prichýlili. Dobytok, maštaľ, latrína, pes…nič nechýba. Asi 15 ročný syn už poctivo fúrikuje, tri najmladšie ratolesti vyháňajú ovce na pašu a dcéra nám už pripravuje vajíčka na raňajky s extra porciou masti. Pani domáca nás zatiaľ zasvätí do tajomstva výroby kvalitného koberca a prezrádza fígle, ako si uľahčiť prácu na ozdobných detailoch. Všetko čo vidíme vyrobila ona sama vlastnoručne a jeden koberec jej zabral niekedy aj 3 mesiace. Tie pestrofarebné kúsky ma stále dokážu nadchnúť. Pokrývajú takmer každý centimeter interiéru. Podlahy, postele, lavice aj steny sú nimi pokryté. V meste ešte dokúpime posledné zásoby potravín a hlavne benzín. Celkom dobre vyzerajúca zapravka je žiaľ dosť zle zásobená. Benzínu niet už niekoľko týždňov. Miestni nás odnavigujú inam, k škaredej plechovej búde. Chlapík pred ňou už vyťahuje kanistre a až si mädlí ruky od radosti, keď zbadá svojich dnešných zákazníkov. Poctivým plechovým lievikom nám starostlivo odmeria 60 litrov a zinkasuje peniaze.

Ako sa tak blížime k hraničnému prechodu v kopcoch, uvažujeme, kde v riti môže byť deklarácia, ktorú sme vypisovali pri vstupe. Na obvyklom mieste pre dokumenty nie je. To bude prúser, aj sa čut čut kvôli nej pochytíme, keď sa snažíme hodiť vinu jeden na druhého. Ale nakoniec to uzavrieme tak, že ju nemáme, lebo ju netreba. HAHA, hovno, hovno zlatá rybka…jasné, že ju treba odovzdať pri odchode z krajiny, s úsmevom nás oboznámi pohraničiar a ďalej sa spokojne hompáľa v kresle vo svojom vykúrenom kanclíku. Pár minút nás napínal, asi nech je sranda. Potom dodal, že on nie je hajzel, veľmi s nami súcití a nechce oberať ribjata ako sme my o peniaze, preto si môžeme ísť vybaviť novú deklaráciu do Oshu. Iba keby sa nám veľmi nechcelo, tak je ochotný vybaviť ju za nás. No zadarmo to nebude. Štraf (pokuta) ako pre nás v prepočte za 70 USD. Čo už, aspoň miniem zvyšok kirgizských peňazí. Som zvedavá, či tú deklaráciu nakoniec niekde nájdeme alebo nie.

Ale ešte stále nás akosi nechce pustiť. Vypadne z neho povel, že musíme odviezť dvoch Estóncov, ktorí vyrazili z hranice dnes ráno pešo. Nevadí, že nemáme miesto, vraj ich máme posadiť na strechu. To, že v týchto nadmorských výškach Bronco ledva zvláda svoju vlastnú váhu, je mu ukradnuté. Však uvidíme, nejak to už dáme. Tadžický hraničný prechod je od tohto vzdialený asi 20 km. Na Estóncov sme narazili už po 2,5 km. Ďaleko teda za 3 hodiny neprešli. No keď z čírej zvedavosti vyskúšam váhu ich batohov, pochopím. Blázni, to čo všetko tam majú?? Ťavu, alebo rovno celú karavánu? Nejakým zázrakom sa všetci štyria natlačíme do Bronca a aj s ich batohmi máme minimálne plus 250 kg. Bronco si ťažko vzdychne, ale pomaličky sa posúva dopredu. Prejdeme asi 17 km, no pred ďalším stupákom vyhlási Bronco štrajk. Tak sa s našimi spolucestujúcimi musíme rozlúčiť. Berieme im na hranicu aspoň batohy. Treba len dúfať, že tam nepašujú zakázané látky.

Konečne rampa a za ňou Tadžikistan. Hranica s klasickými štyrma búdkami, plná mladých colníkov, ktorí sa nás už nevedia dočkať. Nečudo, keď tu majú frekvenciu tak 3 autá mesačne. V prvej búdke zaregistrujú auto…20 USD, v druhej prejdeme dezinfekciou…45 USD. Ak niekoho zaujíma, čo presne znamená dezinfekcia, tak len to, že jeden z colníkov nám postriekal pneumatiky niečím žltým. Podľa mňa tak maximálne jarovou vodou, ale bez toho by sme do tejto „sterilne čistej krajiny“ vstúpiť nemohli. V tretej búdke je kontrola zakázaných látok a stojí nás 1 pivo a 1 cigy…žiadne úplatky, colník si ich jednoducho vypýtal. Posledná búdka je custom control a tam nás oberú o ďalších 25 USD. Celkovo nás tu ošklbali o 90 dolárov!!! Nasratí naskakujeme do auta, štartujeme a……ÁAAAAHH…píp píp píp…padli sme do kanála!! Tak títo povaľači tu celé dni nič nerobia a nevedia zakryť jeden kanál?! Jasné, že nie…prišli by o divadlo. Vraj v ňom skončí 90% prechádzajúcich áut, lebo je parádne umiestnený za takým kopčekom, ktorý ho robí neviditeľným. No eše viac mi to ospevuj! Zadúšajú sa smiechom, ale aspoň nám pomohli vyškriabať sa odtiaľ.

Tak takto nádherne nás privítal Tadžikistan. No s odstupom času môžem pokojne prehlásiť, že aj napriek katastrofálnemu začiatku, to bolo jedno z NAJ miest, ktoré sme prešli. Ale o tom až nabudúce J.