Kým sme vyrazili na expedíciu, ozval sa nám jeden cestovateľ, ktorý minulý rok prešiel Pamir. Na svojej ceste spoznal úžasnú rodinu v gastinici Firouza a chcel by im prostredníctvom nás doručiť fotografie. Jasné, že sme nepovedali nie. No a teraz nastáva tá chvíľa, hľadať ihlu v kope sena, resp. rodinu Azaidy na Streche sveta. Máme od típka menom Allovadin Kallonov síce konkrétne súradnice, kde stála ich jurta, ale to platí len pre letné obdobie. Teraz je 99% júrt zbalených a po ich obyvateľoch ani stopy. Dorazíme až do dedinky Alichur, ďalšej pamirskej oázy, kde je možné natankovať, doplniť základné zásoby a zahriať sa polievkou v gastinici. Všetko z toho využijeme, aj keď popravde, ten premastený baraní vývar mi len ťažko steká dolu hrdlom. Domáceho sa pýtame na gastinicu Firouza, ale nemá potuchy. Čo teraz? Remčo dostane spásonostný nápad, ukáže mu predsa tie fotografie. Hneď sa mu objaví úsmev na tvári: „Jasné, jasné Azaida.“ Neuveriteľné, ale ľudia sa tu naozaj všetci poznajú. Obdobným spôsobom sa pýtame ešte v dvoch domoch a jednej jurte, všade Azaidu poznajú a vždy nás nasmerujú o kúsok ďalej. Pravda je, že sa musíme vrátiť, celkovo o vyše 30 kilometrov.

Azaidovci žijú počas zimného obdobia v jednej mini dedinke, ktorú z hlavnej cesty ani nevidno. „Ich dom nájdete hneď, je to ten s dvoma UAZmi a obrovským jakom,“ radí nám miestny deduško. A už ho vidíme. Deti z fotografie nám bežia oproti, akoby vedeli, že práve ich hľadáme celý deň. Sme takí šťastní, že sme konečne tu, že sa majiteľ možno aj trošku čuduje vrúcnemu zvítaniu z našej strany. No keď zbadá fotky, rozosmeje sa: „Tak Allovadin predsa dodržal sľub. Hybajte dnu, zima tu je.“ Hneď sa nalieva čaj a opäť nás vykrmujú. Sami majú málo, ale na hosťoch nešetria. Chlieb, maslo, syr, všetky druhy keksov, jablko a jak. Pred každého postavia tanier, kde je kus jaka, jačieho sadla a akási miska s vodou. Vidíme to prvý raz a je to poznať, takže nás domáci priučí. Najskôr si odrežeme kus mäsa, k tomu tenký plátok sadla a celé to namočíme do tej vody. Ono je to vlastne slaná voda, takže takto si tu solia. Hltám to jačie mäso ako divá, je výborné. A ani som netušila, že som až taká hladná. Ako dezert sa podáva niečo na spôsob našich šišiek, ktoré sa jedia namočené v salku. Oni ma vážne majú kompletne prečítanú J. Počas nášho mľaskania nám domáci rozpráva o dedinke, v ktorej žijú len samí Kirgizi. Tu prečkajú zimu, ktorá je v tejto oblasti nevýslovne krutá. Nie kvôli snehu, toho napadne maximálne 20 cm, ale teplota klesá tak hlboko, že im niekedy nestačia teplomery. Zásoby si robia celý rok. Ale najmä hneď po sezóne, keď zbalia jurty, ktoré prenajímajú turistom na nocľah, koná sa veľký nákup zo zarobených peňazí. Mäsa a mlieka majú dostatok, no ak chcú deťom dopriať aj zeleninu, či ovocie, to všetko musia ísť nakúpiť do mesta. Po pár hodinách, keď mi najmladšia dcéra už hodnú chvíľu spí v náručí a aj mne začínajú klipkať oči, zavelí Azaida: „Spať!“ Izba je nachystaná, akoby nás čakala odjakživa. Títo ľudia majú pohostinnosť v krvi. Zaspím ešte skôr, ako moje telo dopadne na rohož.

Ráno pokračujeme ďalej po cestách a necestách Pamiru. Toľko cykloturistov, koľko stretávame tu, sme nevideli počas celej expedície. Holanďania, Francúzi, Nemci, Japonec… A všetci na ceste už niekoľko mesiacov. Aj ich trošku ľutujem, keď vidím, akí musia byť zababušení, ale oni sú vysmiati. Toto je ich štýl ako si užívať voľnosť. Je osviežujúce pokecať si po dlhej dobe s niekým, kto je obdobne praštený ako my. S niekým, kto sa nepýta, prečo cestujeme, kto nás k tomu donútil a koľko nám za to platia. S niekým, kto rovnako neodolal potrebe zažiť voľnosť vo svojej pravej podstate.

Prichádzame na križovatku, nastáva veľká dilema. Pokračovať lepšou a kratšou cestou po Pamir highway alebo sa vydať cez údolie Wakhan?? Kvôli nádrži by bolo lepšie ísť tou schodnejšiou cestou. Veď ak to rupne zas, ako to v tej pustatine opravíme. Tam nebude ani jeden dom a už vôbec nie chalodná svarka na každom kroku. Zvyšok Pamir hirhway je predsa len viac osídlený, lepšie udržiavaný a zjazdnejší…bolo by to múdrejšie. No…nikto nikdy netvrdil, že my sme múdri J. Je rozhodnuté, ide sa cez Wakhan!! J Možnosť pozrieť si toto nádherné údolie a nazrieť aspoň ponad rieku do Afganistanu je neodolateľná. Risk je…..väčšinou prd v našom prípade, ale nejak si už poradíme. A vyhrážky typu, „ak obídete Wakhan, budete to do konca života ľutovať,“ netreba brať na ľahkú váhu.

Začína to ako piesočná krajina, zrazu sa cítime opäť ako na púšti. Len občas zazrieme popri ceste vlniť sa úzky zelený pás. Všade je pusto a sucho, ale pár desiatok cm okolo potôčika sa zgrupuje život. Slnko sa odráža od jeho hladiny, sem tam tu dokonca zabzučí nejaký zástupca hmyzej ríše a machový koberec láka vyzuť si topánky a poprechádzať sa. Ale to by nebol dobrý nápad, snehové vrcholky v diaľke upozorňujú, že tu môže hocikedy nasnežiť. Spomeň čerta a….snežiť skutočne začína. Našťastie to nie je žiadna mohutná víchrica, len pár vločiek, čo sa nám roztopia na tvári, aby nám pripomenuli, že zima sa už blíži.

Pre slabšie povahy je bezpečnejšie sledovať potok, minimálne kvôli psychickému zdraviu. Ani ja radšej príliš často nedvíham pohľad na okolité kopce. Až priveľmi pripomínajú piesočné duny. Ich evidentná sypkosť mi až tak neprekáža, ale pohľad na tie kusiská skál, čo z nich sem tam trčia priamo nad cestou, mi nerobí dobre. Niektorí členovia tohto vražedného komanda držia na svojom mieste určite len silou vôle okoloidúcich turistov. Pretože tým, že tam zotrvávajú odporujú všetkým zákonom fyziky a gravitácie. Ale mám na to skvelé riešenie…zavrieť oči…to pomáha J.

Konečne Langar. Úzkymi serpentínami zbehneme do mesta, ktoré poskytuje prvú záchranu všetkým, ktorí zdolali Pamir. Je tu zapravka, magazín a dokonca pre kultúrnych nadšencov aj petroglyfy. Po prejazde nehostinnou Strechou sveta nás to pulzovanie života, do ktorého sme zrazu vhupli, omámi. Domy, ľudia, dobytok a jesenne sfarbené stromy, ktoré lemujú cestu. Ale hlavne sú tu stromy. Stromy!! Tie som už veľmi dlho nevidela. A čoskoro sa nám naskytne aj vytúžený pohľad ponad belasomodrú rieku Pamir až do Afganistanu. Máme šťastie, sme v pravý čas na správnom mieste (aspoň raz J), zbadáme na afganskej strane dve karavány. Skutočné karavány…rad tiav vykračujúcich si za sebou, naložených do prasknutia. Aj nás to trošku do toho Afganistanu láka, predsa len opäť iná kultúra, iná príroda… No pre tentokrát si vystačíme len s tým, že si s Afgáncami zakývame ponad rieku. Expedícia do Afganistanu, to už je iný príbeh…možno čoskoro J.