15.8. – 16.8.2014

Arménsko. Kvôli časovému sklzu nám na túto krásnu krajinu príliš veľa času nezostalo. Žiaľ museli sme si vybrať, čo z pôvodného plánu vyselektujeme. Veľmi ma to mrzí, pretože na Arménsko som sa špeciálne tešila a do spoznávania jeho zákutí som vkladala obrovské nádeje. No nech nestíhame akokoľvek, Aragatu a Jerevanu sa vzdať nemienim. Preto po prejdení hraníc nezaháľame a vedieme naše kolesá priamo smer Kari Lich, jazero a observatórium vo výške cca 3200 mnm pod vrchom Aragat. Cesta vedie pustou krajinou, bez akéhokoľvek náznaku života. Je potrebné sledovať odbočku na Hotel, inak vás to zavedie na vzdialenú farmu. Človek by si myslel, že to tu bude podobné ako v Zagar passe – jedna búdka, jeden človek…ale nie. Skôr mi to pripomína Tatry, observatórium je ohraničené, vstup zakázaný. Ale hneď oproti si súkromník otvoril prevádzku. Hotelík aj s reštauráciou, ceny aj s vysokohorskou prirážkou. Ich najvychýrenejšia špecialita, ktorú vidíme na každom stole, je národná polievka „chaš“, cena 2700 drum (1€ = 550 drum). Na porovnanie za 200 gramov skvelého šašlíka zaplatíte len 1400 drumov. Chuť polievky sme nezisťovali, no na jej výzore si moc záležať nedali. V hlinenej miske vám donesú hustú nahnedlú zmes, z ktorej trčí kravská noha. Lebo práve to robí túto polievku výnimočnou, pláva v nej kravské kopyto. My sme si radšej pochutili na overenej klasike – šašlíku.

V noci sme dosť vymrzli, takže sme stan, našu ľadovú jaskyňu, opustili už o 7.30 h a šli radšej nachytať nejaké slnečné lúče. V krásnom prostredí sa dobre posedáva, z jednej strany jazero, čisté a pokojné ako zrkadlo, za ktorým sa týčia kopce až do oblakov. A keď sa poriadne prizriete a trochu privriete oči, vidno v diaľke vrch Ararat. O pol jedenástej sme konečne vyrazili na túru na vulkán Aragat. Má štyri hlavné vrcholy, ktoré sú nazvané jednoducho podľa svetových strán. Najjednoduchší výstup je na južný vrchol vo výške cca 3880 mnm, práve preto je tento aj najnavštevovanejší. Ale náš cieľ je dosiahnuť najvyšší severný vrchol vo výške 4095 mnm. Hore vedie relatívne vyšľapaný chodníček, po peknom a hlavne príjemnom trávnatom podklade. No keďže je to obkľuka, my sa po chvíli odpájame a radšej sa driapeme po skalách srmhlav hore, priamo za asi 20 člennou skupinou aj so sprievodcom. Ten by ich snáď neviedol do záhuby, nie?! A mňa takéto lozenie po kameňoch aj baví viac ako iba šľapať po vyznačenom chodníku. Je to väčšia sranda. No čo sranda moc nie je, je moje zvládanie nadmorskej výšky…srdce mi bije ako o závod. Dobre, dobre, ani s kondičkou to u mňa nie je práve najlepšie, ale určite nie až tak, že po 10 krokoch som death. Našťastie moje časté odpočívanie, môžu ostatní využiť na fotografovanie okolia, pretože výhľady sú nádherné. Zelený trávnatý koberec s porozhadzovanými skalami, ktoré sa tvária, že sem nepatria, dopĺňa strieborný fliačik – jazero Kari Lich. A v diaľke kopčeky, kopce, vrchy….a ako čerešnička Ararat. Krásne áno, pokiaľ však váš zrak nezablúdi za prvú skalu…tam sú samozrejme odpadky – pozostatky po turistoch, ale aj miestnych. Na viacerých miestach sú dokonca ešte snehové plochy a zakryté hrubou bielou plachtou. Dumáme, že preto, aby sa sneh neroztopil hneď celý naraz, ale dopĺňal miestnym potôčik, po celý rok. A pre Remča to znamenalo, že bol konečne zguľovaný J, áno zákerne som využila chvíľu, keď fotil a nemohol sa brániť.

Nie nadarmo písali v sprievodcovi, že na túru je potrebné vyraziť veľmi skoro, lebo už okolo desiatej zvyknú Aragat zahaliť mraky. Desať síce už dávno nie je, no mraky sa blížia. Ako tak žujeme naše lepeňáky a Satalovci bojujú s údenou rybou, sledujeme ako sa v diaľke spúšťa dážď. Približuje sa nenápadne, po kúskoch. Stále väčšie a tmavšie mraky nás prinútia kopnúť do lopaty (=ako by povedal Remčo). Zapíname turborýchlosť, do cieľa je to už maximálne 1 hoďka. Aby som partii stačila, vymýšľam si špeciálne dychové cvičenia. Buď som si už na kyslíkový deficit zvykla, alebo skutočne moje cviky fungujú. Remčo sa ma sem tam až zľakne, tak rýchlo ho dobieham. Keď konečne s dychom problém nemám… vyrazí mi ho prvý blesk. Začína hrmieť a v diaľke už výdatne prší. Nič sa nedá robiť, rozdelíme sa, chalani zapínajú raketový pohon, nech spravia aspoň z južného vrcholu nejaké fotky. Maťa sa otáča na zostup, no ja nemám dobrý pocit z toho, že mám Rema stratiť z dohľadu. Trepem sa stále vyššie za ním až na miesto, odkiaľ dovidím až na vrch a vďaka žiarivo modrej Zajo bunde, viem presne, ktorá bodka je ten môj fotoraf. Tak si spokojne sadnem na zadok, vytiahnem si broskyňu a užívam výhľad na búrku. Sledujem ako sa vystrašení turisti potratili svojmu sprievodcovi, potkýnajú sa všetkými smermi  a on ich márne zvoláva.

Začína pršať, lepšie povedané padať ľadovec. Nahodím kapucňu a kontrolujem moju modrú bodku. Stále fotí o stošesť, nehýbe sa…uvažujem, či zmokneme veľa alebo hej. Krúpy padajú stále hustejšie a väčšie. Tým turistom v rifličkách s igelitkami skutočne nezávidím. Moja modrá bodka sa postupne zmení na Remiho a to som nestihla dojesť ani tretiu broskyňu. Pomedzi krúpy a hromy, ktoré pomaly slabnú, bežíme dolu. Ide to celkom rýchlo a človek sa ani nezadýcha. Kým dorazíme k jazeru, opäť vychádza slnko, takže si radi cestu trochu predĺžime a poprechádzame sa po jeho brehu. Z romantickej prechádzky sme toho nakoniec moc nemali. Všimla si nás celkom početná skupina chlapov, podivne zgrupených v tesnom hlúčiku. Jeden nám ide oproti, ale súkmeňovci ho nasledujú. Čakáme…jediný únikový východ je jazero, ale ja s mojím plaveckých štýlom ala „prsia a hlavne sa neutopiť“, by som asi moc neušla. Už je aj tak neskoro…je pri nás…niečo vykrikuje…chytá Rema za ruku a ťahá ho preč. Až potom nám došlo, že vlastne hovorí po anglicky, preto mu nie je nič rozumieť J. Vtiahol nás priamo do stredu diania…muži sa rozostúpili a odhalili…sud piva. Domáce, vychladené ako má byť a už sú aj dva poháre načapované. S úľavou a mierne hysterickým smiechom ich prijímame, ale tým pohostenie nekončí. Pečené jahňa, domáca vodka, paradajky, uhorky, syr, chlieb…to všetko v dostatočnom množstve, aby si muži mohli užiť svoj deň bez rodín, tak ako sa patrí. Pokecáme, popijeme, ale je čas ísť…kým ešte aspoň niekto môže šoférovať J a už nás predsa čaká hlavné mesto.