16. – 19.8.2014

Jerevan, hlavné mesto Arménska a údajne jedno z najdlhšie trvalo osídlených miest na svete, sa nachádza len 12 km od tureckých hraníc. V prvom rade nás prekvapila čistota ulíc, po všetkých tých dňoch, keď sme obchádzali pomaly sa zväčšujúce divoké skládky popri cestách a parkoch, nám to skutočne udrelo do očí. Keďže slnko pomaly zapadá, potrebujeme vyriešiť otázku ubytovania. Nezachovali sme sa asi úplne férovo, šli sme viac menej na istotu. Expedičný pár Biele čudo nám dal info, že v Jerevane boli ubytovaní u troch zlatých bábušiek na dvore. Žiadna gastinica, jednoducho u nich doma. Opisovanú bielu plechovú bránu nájdeme ľahko, nakukneme ponad ňu, no to nám už bábušky idú v ústrety: „Davaj, poď dnu.“ Autá zaparkovať na dvor a zostať môžeme koľko chceme, o peniazoch nechcú ani počuť. „Davaj kušaj užin.“ Práve chystali večeru, mám pocit, že tie 4 taniere navyše boli na stole odjakživa, ani sme sa nestihli poobzerať a mali sme naložené.

Najstaršia bábuška má 80 rokov, a žije tu so svojimi dvoma dcérami, vnukom a jeho rodinou. Ukazujú nám fotky a spomínajú na výlet, ktorý absolvovali s posádkou Bieleho čuda. Vôbec, ani na jednu sekundu nemáme pocit, že sme tu cudzí, akoby sme prišli pozrieť vlastnú babičku, ktorú sme dlhšie nevideli. Uvoľnená nálada je im prirodzená a nás ňou okamžite nakazia. Po večeri nás vyháňajú pozrieť si krásy nočného Jerevanu. A keďže starú mamu treba poslúchať…ideme J.

Bývajú dosť blízko centra, takže do ulíc vyrážame pešo. Hlavný nákupný bulvár je síce rozkopaný, ale plný ľudí…vlastne všade je plno ľudí. Ulice tu nezývajú prázdnotou. Lavičky v parkoch, kaviarne, reštaurácie, obchody, všetko je plné. Dav ľudí nás pomaly vedie k spievajúcej fontáne. Desiatky, ba možno stovky ľudí stoja okolo fontány. Mladí aj starí, niektorí fotia, iní spievajú, tancujú a deti s rozžiarenými očami sledujú vodné divadlo. Moderné aj klasické melódie a do rytmu striekajúca voda, doplnená farebnými svetelnými efektami. Viem znie to ako gýč, ale je tu fantastická atmosféra.

Ďalej nás čaká a neminie návšteva kaskád, monumentálneho pamätníka venovaného arménskej kultúre, ktorý má pripomínať 50-te výročie priateľstva medzi Jerevanom a Moskvou. Pred nimi sa nachádza dlhý pekný park, plný umeleckých výtvorov. Krásne upravený, čistý, aj s pitnou vodou. Stačí si sadnúť a sledovať život naokolo…turistov fotiacich o stošesť, chichotajúce sa študentky, dôchodcovský párik na prechádzke…proste pokoj. A ak si náhodou sadnete kam netreba, všadeprítomní policajti vás v sekunde na váš omyl upozornia. Chcem tu zostať, pretože keď sa otočím až sa mi zatočí hlava. Usmieva sa na mňa asi miliarda schodov kaskád…ba priam sa mi „škeria do ksichtu“…už nevládzem, bolia ma nohy a som rozhodnutá, že hore ma nikto nedostane. Lenže Remčo nie je nikto J. Donútil ma opäť sa postaviť, opustiť pohodlnú lavičku a so slzou na kraji vyšlapať prvú časť. Názov Kaskády správne napovedá, že to nie sú len samé schody, sú rozdelené na viacero poschodí a na každom je nejaká fontána, sochy alebo oboje. Ale mňa viac zaujmú dvere v pozadí, čo sa za nimi asi skrýva?? Neuveríte…ESKALÁTOR!!! Áno, funkčný eskalátor…už ma z neho nikto nedostane, a okrem iného aj tento priestor je plný zaujímavých výtvorov a sôch, takže by bol hriech si to nepozrieť J. Žiaľ eskalátor a ani kaskády ešte nie sú dokončené a ak chceme dosiahnuť až pamätník úplne navrchu, je potrebné opäť zobudiť sladko spiace svalstvo. Zhora je nádherný výhľad na celé mesto a v prípade dobrého počasia aj na vrch Ararat s jeho zasneženou čiapočkou. Cestou späť sa zastavíme ešte pri labuťom jazere, ale keďže labute na ňom nie sú, nezdržíme sa a ideme radšej do pripravených spacákov.

Ráno nás zo stanu vyháňa neznesiteľné teplo. Dnes sme vychytali sviatok sv. Panny Márie, takže nás tetušky zbalili so sebou do taxíka, nech zažijeme na vlastnej koži, čo tento sviatok pre Arménov znamená. Vyvezieme sa ku kostolu nad mestom. Ulice sú lemované stánkami, ale nečakajte klasický sortiment zložený zo suvenírov a gýčov…nie…tu sa predávajú sliepky, ovce, holubice, malé kuriatka, žlté húsatká, hrozno aj obilie vo zväzkoch… Každý návštevník si kúpi to, čo doma pestuje alebo chová a pred kostolom si takto nechá kňazom požehnať svoju úrodu. Aj tetušky kupujú strapec hrozna a ich vnuk Hrant sa pretláča davom ku spotenému, evidentne vyčerpanému, ale stále poctivo žehnajúcemu kňazovi. Všetko to má zabezpečiť dobrú úrodu a skôr žatva nikde nezačína. Ani naše tety pred týmto sviatkom neodtrhnú z vinice ani jeden strapec. Vedľa kostolíka následne zapálime sviečky, každý na to má svoj dôvod, niekto myslí na úrodu, niekto na deti, iný na svojich zosnulých. Zaujímavosťou je, že sviečky sa tu hádžu do ohňa celé. Ale bude to asi čisto z praktického hľadiska…príliš málo svietnikov na príliš veľa veriacich.

Slnko z nás vysalo všetku energiu ani nie po hodine a najmä najstaršia bábuška už ťažšie zvláda takúto „žarku“. Preto sa čo najrýchlejšie presúvame na kávu k jej vnukovi. Z jednej kávičky sa vykľuje plnohodnotný obed…možno mi predsa len v tom žalúdku škvŕkalo príliš nahlas. No a brandy samozrejme nechýba. Títo ľudia sú úžasní, prídu im štyri hladné krky neohlásene na obed…nič sa nedeje, všetkého je dostatok, hlavne, že sme prišli, pokecali a že sú všetci zdraví. U nich žiaden problém…človek či štyria navyše.

Po kávičke nás vezme Hrant pozrieť si pamätník Arménskej genocídy. Prehovárame ho, že pôjdeme autom, naliehame, dokonca ho podplácam možnosťou odviezť sa v Broncu…nič nezaberá. Trvá na tom, že je to len kúsok. Jemu sa to povie, má 14 rokov a energie za troch, ale čo my, starci vyčerpaní?? Dobre, dobre, tak teda poďme, keď je to len „tuto hľa“ za rohom. Po pol hodine chôdze začínam pochybovať o Hrantovom zdravom rozume. Čo pre pána je pre neho kúsok?! Po ďalšej pol hodine strácam zdravý rozum ja…ale už sme tu…konečne. Pamätník pripomína brutálne vraždenie Arménov, ktoré začalo 24. apríla 1915 zatýkaním, deportovaním a masakrovaním tisícok intelektuálov, lekárov, právnikov, umelcov… Ďalší boli zatváraní v kostoloch a upaľovaní. Tí „šťastnejší“ boli donútení zúčastniť sa organizovaných presunov cez púšť „do bezpečia“…bez jedla, bez vody a bez odpočinku. Toto všetko bolo súčasťou plánu na vyhladenie arménskeho národa. Večný oheň obostavaný 12 monumentami skláňajúcimi sa k nemu vyvoláva skľučujúce pocity. Akoby tie kamene symbolizujúce 12 provincií, ktorých sa Arméni museli vzdať v prospech Turecka, smútili za svojou domovinou a v žiali sa skláňali stále hlbšie. Mladí tu v Jerevane to možno už tak nevnímajú, ale babuškám poznať v očiach bolesť, keď sa každé ráno musia dívať z okien svojho domu na svoju najposvätnejšiu horu Ararat s vedomím, že už nepatrí im. Dolu z pamätníka už robíme sprievodcov my, Hrant sa neosvedčil…a čuduj sa svete za 15 minút sme „doma“.

Na večeru nám tetušky pripravujú šašlík, na našu počesť, taký ten skutočný, ako ho nikde inde nedostaneme. V peci na záhrade rozložia obrovský oheň a už sa mäso korení a napichuje. Okrem mäsa pečú aj baklažán, paradajky, zemiaky a s prílohou v podobe čerstvej zeleniny, repy a nakladaného stonkového zeleru sa človek cíti ako v raji. Prežerieme sa do prasknutia. Až tak, že keď vo vedľajšej fabrike Noy o polnoci začnú strieľať ohňostroj, máme problém zakloniť hlavy a neprevrátiť sa dozadu.

Ráno je čas sa rozlúčiť. Pár dní a také silné vzťahy…to som už dávno nezažila. Zakývame s vďakou v srdci, že sme ich mohli spoznať. Hrant za nami rozlieva vodu…Remčo sa čuduje, ale ja som už oboznámená. Je to zvyk, aby hostia šťastne dorazili do cieľa svojho putovania. Tak snáď jej rozlial dosť