Gobustan, mestečko asi 30 km južne od Baku. Malé, nevýrazné…skôr taká osada. Keď ním prechádzame ničím nenaznačuje, že sa tu nachádzajú dva najväčšie turistické ťaháky regiónu.

Po niekoľkých zlých odbočeniach prichádzame ku stopke, za ňou je rampa a búdka s policajtami. Slnko už pomaly zapadá a my akosi tušíme, že nás k tým petroglyfom už nepustia. Len kde ostať na noc?? S vierou, že heslo „Pomáhaj a chráň“ vštepujú policajtom aj v Azerbajdžane, sa osmelíme a požiadame o radu, kde je najlepšie dnes hlavu zložiť. „Pokojne aj tu“, odpovedajú, ale predtým majú pre nás ešte neuveriteľnú ponuku, ktorá sa neodmieta!! (milo nám naznačil). Och koľké to šťastie, že sa jeden z nich môže uvoľniť, „lebo už je zakryto“ a ukázať nám (nie zadarmo) bahenné vulkány Gobustanu. Sami by sme to podľa ich slov nemali šancu nájsť, len čo by sme sa stratili a umreli v púšti J. Takže Zuzka sa natlačí na zadné sedadlo a mastný, fučiaci fízel rozvalí svoje šunky cez to moje, krásne a pohodlné. Vedie nás prašnou krajinou, pomedzi domky, smetiská, kravy žuvajúce plastové fľaše, až k horiacim metánovým vežiam. Musím uznať, že mal pravdu v tom, že by sme to nenašli. Cesta sem nevedie žiadna a samotný areál z väčšej diaľky vôbec nevidieť.

Ešte jeden kopček a sme tu. Wau bahenné sopky….názov sedí, má to tvar sopky, má to bahno a aj to dokonca buble. No jeden rozdiel by tu predsa len bol, vytekajúce bahno je studené a vraj má liečivé účinky. Obzeráme, ochytávame sopky všetkých tvarov a veľkostí. Trochu opodiaľ je dokonca jazierko plné extrémne slanej a bublajúcej vody. Boli sme poučení, že to je zmes ílu, síry a slanej vody…bublanie spôsobuje unikajúci metán. Preto je v ich okolí tak strašne pusto, nie sú tu ani tie vyschnuté trsy bodliačia, ktoré sme videli po ceste. Miesto ako stvorené na kempovanie. Fučiaceho príslušníka zavezieme späť do jeho búdky a my si tu rozložíme romantický piknik. Výhľad na mesto, hviezdy a horiace metánové veže narúšala len obria prehistorická vážka, ktorá nechcela dať Remčovi pokoj.

Ráno je taká žarka, že si odpustíme raňajky a ponáhľame sa preskúmať sľúbené petroglyfy. No tak sa ukážte, nejaké maľby na skale nás majú ohúriť? Ale skutočne ohúrili, najmä to, ako majú Azerbajdžanci tento turist point prepracovaný. Je tu postavené úplne nové, moderné múzeum s modernou technológiou, fantastickými vychytávkami, parádnymi detailami a klímou. Hologramy praľudí, anglicky hovoriaci personál, animácie a klíma. Ozaj, klímu som už spomenula? Po hodinovej prehliadke múzea (dalo sa to stihnúť aj rýchlejšie, ale kto by sa ponáhľal) otvárame dvere a spaľujúca ruka boha slnka nám obom vlepí riadne zaucho. Tieto prechody sú proti zdravému rozumu. Kúsok nád múzeom začína chodníček, ktorý nás vedie pomedzi skaly, ktoré sa uvoľnili pri zemetrasení a vďaka tomu bolo toto miesto plné petroglyfov objavené. S nadšením postupujeme, objavujeme stále nové kresby a predstavujeme si ako si to tu praľudkovia po večeroch vyripkávali.

Slnko z nás ťahá energiu rýchlosťou svetla, tak sa utiekame do Baku a očakávame vykúpenie. No toto mesto, zahalené v smogovo-piesočnom opare si pre nás pripravilo iné prekvapenie. Celé je upchaté už od vstupu do mesta. A čo sa deje v 50°C horúčavách a pomaly sa pohybujúcej zápche?? Chalani z posádky Lada svetom už určite tušia. Áno prehrieva sa motor, takže namiesto klímy púšťame naplno kúrenie. Elektronika nám postupne kvôli teplu vypovedá službu a ja prestávam vnímať svet okolo. Ak je možné napoly omdlieť, že je z vás len bezduché roztápajúce sa zombie, tak to som teraz ja. Nechápem ako Remčo zvláda šoférovať.

V Baku si nájdeme malý hotelík blízko prístavu, pretože musíme byť dostatočne flexibilní. Trajekt vyráža jednoducho vtedy, keď sa naplní. V starom prístave je potrebné vyhľadať slečnu Viki, kúpiť si u nej lístky a potom jej neustále vyvolávať, ako to vyzerá s trajektom. Len si poriadne všetci skontrolujte, čo vám táto milá Viki vypisuje do papierov. Lebo sa jej podarilo poslať Remča s Broncom jedným trajektom a mňa druhým. Našťastie bolo možné na poslednú chvíľu to zmeniť. Na trajekt sme museli nakoniec čakať celkovo 6 dní, slovom šesť úmorných dní v Baku. Fučí ako po nebohom, vlny dosahujú na mori (vraj) pár metrov, takže žiadna loď nevypláva. Asi to bol osud…Baku sme nemohli nespoznať. Aj keď sme sa trochu snažili. Prvý deň strávil Remčo celý v servise, kde zvárali vzpery v benzínovej nádrži. Prišla som pre neho až večer aj s peniazmi a cestou odtiaľ som zistila, že mi nejde zavrieť okno. Asi už bol kľud celých 10 minút. Podľa hesla „všetko je na webe“ Remi vygooglil, že toto je častý problém na Broncu. Na moju poznámku, že už môžem napísať 200 stranovú knihu o častých problémoch Bronca, radšej nereagoval.

No ako mám po tom všetkom strese, zdržaní, zlom počasí, ešte v sebe nájsť chuť spoznávať toto mesto? A ani tú chuť nehľadám, dosiahla som stav letargie…spím, píšem, spím, píšem. No mám Rema a ten ma v tom nenechá, nechce sa mu hniť v hoteli. Davaj. Nemala som na výber…našťastie, pretože Baku za tou víriacou stenou smogu a piesku skrýva krásne miesta a zákutia. Zažili sme mnoho: taxikára, čo nepozná cestu, výborné koláčiky, hnusný obed, 7D kino, iluzionistickú klietku, horiace mrakodrapy, minerálku za 8€ v starom meste, múzeum kobercov a veľa veľa mačiek. Bulvár, ktorý plánujú rozšíriť až na dĺžku 17 km, je to pravé miesto na večerné prechádzky a využívajú ho nie len turisti, ale hlavne miestni s rodinami. Kolotoče, kaviarne, dokonca aj reštaurácia ala Benátky, obklopená vodou, po ktorej sa s jemným špliechaním premávajú gondoly.

Aj Baku je jedným z miest, kde pomedzi historické budovy vyrastajú moderné mrakodrapy bez ladu a skladu. Ale keď je čím, treba sa popýšiť a prilákať davy turistov. Cez deň tri rovnaké mrakodrapy pripomínajú skôr morskú vlnu a nie ohnivé jazyky, ale v noci vďaka presne naprogramovanej svetelnej hre vzplanú červeným plameňom.

Konečne prišiel deň D, Viki v telefóne oznámila, že trajekt o chvíľu vypláva. Upotení dobehneme o 20 minút do prístavu…ešte nebolo poludnie…vyplávali sme o druhej v noci!! Na trajekte je všeho všudy 52 železničných vozňov, 3 osobné autá, 30 členov posádky a 5 turistov. Keďže nechceme byť na izbe s ďalšími 8 námorníkmi, využijeme ponuku navigátora lode a za 30€ sa sťahujeme na 2 noci do jeho kajuty, vyzdobenej národnostnou tématikou. Celých 35 hodín plavby z nás ich prezident nespustil oči. No pri druhom vlnobití sme ho zakryli šatkou a poriadne si vypili. Pretože najlepší liek na morskú chorobu je alkohol a čokoláda.