TBILISI, buď ho miluješ alebo nie je čo riešiť

6.8.– 8.8.2014

Tbilisi – hlavné mesto Gruzínska, mesto plné protikladov a prekvapení. Máme tu naplánované jedno posedeníčko…s kým? Na našu žiadosť o stretnutie pozitívne zareagoval Rudolf Michalka, slovenský veľvyslanec v Gruzínsku, takže naše kroky vedú v prvom rade sem. Ani vlastne presne neviem, čo od tohto stretnutia očakávam…nič konkrétne. Považujem za zaujímavé priblížiť cestovateľom, kto nás zastupuje v týchto krajinách, ako to funguje a na koho sa môžu v prípade krajnej núdze obrátiť. A zaujíma to aj mňa…čekla som si ho na facebooku…je to celkom sympaťák J. Privíta nás usmiaty fešák v tričku a kraťasoch priamo vo svojej rezidencii. Dosť nám odľahlo, že to poňal tak neformálne, predsa len nie sme práve kravatové typy. Celé stretnutie sa nesie v takej pohodovej atmosfére, že si ani neuvedomíme, ako rýchlo ubehne 2,5 hodiny. Spovedali sme aj my jeho, aj on nás. Pýtali sme sa na všetko. Aké to je, otvárať úplne nové veľvyslanectvo, takpovediac na zelenej lúke, keďže toto je otvorené len niekoľko mesiacov, čiže aj spolupráca a projekty sa ešte len rozbiehajú. Dozvedeli sme sa, že pomáhali pri otvorení Gino paradise, ktorý je presne ako v Bešeňovej (jeho majiteľ je pôvodom Gruzínec), rozbiehajú sa rôzne študentské Erazmy, pomáhajú slovenským podnikateľom preniknúť na gruzínsky trh. Napríklad aj káve Štrbské presso, ktorú nám jeho sekretárka pripravila a bola skutočne výborná. Ale spomenul aj to, že niektorí turisti si mýlia veľvyslanectvo s bankou a nemajú problém zavolať o polnoci, že by potrebovali peniaze….WTF?! Zaujímavý spôsob cestovania. Keďže predtým pôsobil v Turecku, dal nám aj pár tipov na túto krajinu. Miesta, ktoré určite nesmieme vynechať na spiatočnej ceste domov. Tak ešte jedna fotečka, nech nám to niekto aj uverí a ide sa. Vyprevadil nás vetou: „Veľa šťastia, nech sa vám nič nestane…hlavne v Gruzínsku JJJ.“

IMG_3282

A už nás čaká a neminie prehliadka mesta. Tbilisi je pre nás trochu kultúrny šok. Ešte stále sme zdivení z panenskej prírody kaukazských hôr a tu je zrazu plno ľudí, obchodov, betónu a žobrákov. A protivní sú teda poriadne. Jedna cigánka sa do Rema zavesiala a nie a nie pustiť ho. Dobre vedia mrchy, že je potrebné zavesiť sa do chlapa, ten žene nič nespraví. Ale prepočítala sa, nerátala so mnou…vykmasla som jej Remov rukáv a nastal tvrdý očný boj s gruzínsko-slovenským komentárom. Nakoniec to vzdala…na Rema mi siahať nikto nebude!! Inak samotné mesto je dosť účelovo postavené, bez oddychových zón, len čo najviac využiť priestor. Netvrdím, že tu nie sú pekné pamiatky, sochy, múzeá, len tak trochu zanikajú. Mne sa najviac páči socha Matky Gruzie, ktorá sa týči na kopci s kalichom vína v jednej ruke a mečom v druhej. A ešte „Stonehenge“ – megalitická stavba na vrchole nad mestom, viditeľná už z ďalekej diaľky. Je to Kronika Gruzínska a začala sa stavať už v roku 1985, no ešte stále nie je dostavaná. Okolité budovy pripravené pre obchody so suvenírmi a info centrum, zívajú prázdnotou. Len strážna služba sa tu pohybuje v hojnom počte. V dolných častiach jednotlivých monumentov sú výjavy z Kristovho života a v horných vždy nejaká postava z gruzínskych dejín a legiend. A všetko z poctivej liatiny, nechcela by som tu mať službu počas búrky. Jedným z ťahákov mesta je aj tzv. „always bridge“, oficiálny názov Most mieru si už takmer nikto nepamätá, miestni ho premenovali, lebo skutočne pripomína ženskú vložku. Ktovie čo sa architektovi preháňalo hlavou, keď ho navrhoval.

My moc nie sme na chodenie po pamiatkach a múzeách podľa sprievodcu, radšej si nájdeme vlastné cestičky, párkrát sa pokojne aj stratíme, lebo v tých bočných uličkách sa skrýva život (niekedy aj smrť, ale do tých radšej nechodíme J). A práve túto atmosféru ponúka nočné Tbilisi. Je tichšie, pokojnejšie, neprenasledujú vás zástupy žobrákov, pamiatky sú pekne nasvietené a aj „vložka most“ hrá svoju svetelnú šou. V jednej z podobných uličiek sme stretli aj milý psí párik, ktorý nám robil spoločnosť po zvyšok večera. A ak chcete trošku zažiť nočný život, popýtajte sa na „trojkombo párty ulíc“ – Kostava str., Akhvlediani str. a Rustaveli ave. Je tu bar na bare a podnik na podniku. Všetko je prepletené terasami s gaučami a vodnými fajkami. Davy tancujúcich ľudí vás nenechajú dlho chladnými a či chcete, či nie, vlníte sa v rytme hudby s nimi. Z každého miesta vychádza iný štýl, každý si príde na svoje, my sme sa pristavili pri džezovej speváčke, ktorej krásny hlas nás privolal z úplne posledného baru.

Keď je čas ísť spať, voľba padne na jazero, ktoré miestni nazývajú more, a ktoré maximálne vyhovuje našim požiadavkám na ubytovanie. Autom je možné prísť až priamo k brehu a okrem kráv a pár pastierov to nie je práve vyhľadávané miesto pre miestne zaľúbené páriky. Čiže aj súkromia ponúka dostatok. Jediná jeho nevýhoda je všadeprítomný silný vietor, ktorý nám znemožňuje hrať karty a spať v stane tiež nie je veľmi príjemné. Ráno s potešením zisťujeme, že miestny systém zbierania odpadu je nad očakávanie prepracovaný…zmizlo nám vrece s odpadkami. O pár minút je záhada vyriešená, keď spozorujeme ako pastierovi obďaleč vykúkajú z vrecka slamky, ktoré sme včera vyhodili. No ak mu poslúžia, tak je len dobre.

Ak potrebujete v Tbilisi dokúpiť zásoby, zvoľte radšej Carrefour, je o poznanie lacnejší ako všade propagovaný Good Will. Ten sme využili len ako možnosť zaparkovať naše tátoše na celý deň zadarmo. Do centra vyrážame miestnou dopravou. Autobus č. 14 je tá správna voľba, lístok stojí 0,50 lari (kurz 1€ = 2,4 lari). Len kde ho kúpiť?? Na zastávke nie je žiaden automat ani trafika, nevadí nastupujeme. No a jednoduchšie to ani nemôže byť. V každom autobuse majú na to človeka…áno v strede busu stojí pri automate na lístky pán, ktorý vás obslúži. Naša prvá reakcia – typický príklad prezamestnanosti. No keď ho sledujeme dlhšie, všimneme si výhody, ktoré to prináša. Nastúpi žena s malým dieťaťom na rukách a môže si ísť hneď sadnúť. Nemusí sa báť, že „padne jak kabela“ hneď ako sa autobus rozbehne, vtedy je už bezpečne usadená aj s malým. Potom k nej obsluhujúci pán pristúpi, vezme si od nej peniaze a následne jej podá lístok. Ona sa nemusí ani pohnúť. Rovnako, keď nastupuje starenka so štyrma taškami, on k nej hneď priskočí a pomôže až k sedadlu. V prípade, že je autobus plný, rázne upozorní mládež, nech starenke uvoľnia miesto na sedenie. Skutočne tu má svoje opodstatnenie, ale v takej preplnenej 39 z Mlynskej doliny si ho teda predstaviť neviem.

Dnes bude náš obľúbený „kapor deň“. Keďže mora sa nám na tejto výprave moc nedostalo, vynahradíme si to v Gino paradise. Nachádza sa hore na kopci nad Tbilisi. Business vstup za 49 lari/osoba a sú v ňom vonkajšIMG_3286ie aj vnútorné bazény. Prvé, čo mi udrie do očí, je všadeprítomný staff, je ho tu takmer viac ako návštevníkov, ale vedia po anglicky, čo je výhoda. Park má všetko, na čo si spomeniete. Klasiku – bazény, tobogány, perličky, jacuzzi, ale aj vlnobitie, prúdovú rieku, tarzaniu a jumping. A ďalšie veci sú rozpracované, lebo je otvorený ešte len rok, napríklad taký Dino park. Zatiaľ môže návštevník vidieť len povaľujúce sa bezhlavé dinosaury a slonie choboty. Po chvíli nám staff trošku lezie na nervy, nedovolí nám mať vo vode slnečné okuliare, ani keď sa slníme na kolesách. Ale vynahradili nám to, keď nám dovolili prespať u nich na stráženom parkovisku. Čarovná vetička, že sme zo Slovenska, tentokrát fungovala.

V Tbilisi si naplno užijete čarovnú gruzínsku dopravu. Obiehajú vás naraz minimálne dvaja, aj traja, a pokojne aj do kopca a do zákruty. Trúbia, keď upozorňujú, že predbiehajú alebo nepredbiehajú, odbočujú ale aj neodbočujú, zastavujú alebo idú plynule ďalej, nadávajú, ďakujú, zdravia…proste stále. Ak sa nezaradíte do pravidelného trúbiaceho rytmu, nikam sa nedostanete. Po pár dňoch už poznáme Tbilisi ako vlastnú dlaň. Remčo ho križuje lepšie ako navigácia, ktorá nám stejne nefunguje.

Ako poslednou perličkou bolo pre nás zistenie, že (zas na inom) kopci nad mestom sa pomedzi stromy rozprestiera zábavný park. Je to celkom vyhľadávané miesto nie len rodín s deťmi, ale aj mladých výrastkov, ktorí si môžu zmerať silu v niektorej zo silových atrakcií. Je veľmi pekne postavený, pre deti ako stvorený, dokoncasa môžu odfotiť aj s miestnymi bernardínmi. Mňa najviac potešila prítomnosť horskej dráhy. Maličkej samozrejme, ale nejaká tá otočka dolu hlavou sa tam zmestila. Remča prehovorím veľmi ťažko, ale nakoniec pozbiera odvahu, otvorí oči a užije si jazdu so mnou. IMG_3346V každom štáte skúšame aj strašidelný dom aj 7D kino (niekde majú aj viac D, ale o tom neskôr). No tu vám ani jedno ani druhé neodporúčam. Kino zbytočne predražené a nudné a Strašidelný dom, bol skôr tragickou komédiou na pokus nastaviť správnu synchronizáciu „strašidiel“. Takže sme sa viac menej len previezli po tme vo vagóniku. Čo sa oplatí je jazda vyhliadkovým kolesom, ktorá vám odkryje krásny výhľad na celé vysvietené nočné mesto.

Tbilisi vás na prvý pohľad neočarí, no keď mu dáte aj druhú šancu, uvedomíte si, že je to veľmi zvláštne mesto. Robí malé krôčiky v ústrety vašej priazni, oslavuje čiastkové úspechy…ako napríklad, keď na moste stretnete drôtené sochy oddychujúcich ľudí; zachmúrenú ulicu rozjasnia malé milé sošky hudobníkov; prekvapí vás historický parčík, ku ktorému vedie ultramoderný nadchod; sochy tu nie sú realistické, ale skôr akoby práve vyskočili z rozprávkovej knižky a nové budovy všetkých veľkostí, tvarov a materiálov, naplácané jedno cez druhé… Táto spleť, ktorú Tbilisi ponúka vás veľmi často núti pousmiať sa. A pre nás sa stalo po tých pár dňoch jedným z miest, s ktorým sa skutočne ťažko lúčime.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s