GORI – Stalinovo a Stelino rodné mesto

4.8. – 6.8.2014

Gori – rodné mesto Josifa Vysarionoviča Dugašviliho (Stalina) predsa nesmieme vynechať. Čaká nás tam prehliadka múzea a jeho rodný dom, kde strávil prvé štyri roky svojho života. Ako si tak o ňom čítam, zrazu je niečo inak…niečo sa zmenilo…zmätene sa obzerám…auto neskáče…pre pána diaľnica!! Úplne nová, široká a z nejakého dôvodu po celej dĺžke osvetlená, pokračuje až do Tbilisi. Začala sa stavať počas vlády Saakašviliho, takže vám asi došlo, prečo nie je dostavaná. Naše žalúdky si ešte stále zreteľne pamätajú offroad a tie natriasačky z Kaukazských hôr a tu zrazu žiaden výmoľ, žiadna jama…žiadna sranda. Aj Bronco si smutne vzdychlo…už sme skutočne v civilizácii.

Prehliadku Stalinovho múzea sme stihli na poslednú chvíľu. Zatvárajú o šiestej, takže hodinovú prehliadku tejto veľkej a honosnej budovy, venovanej životu jedného muža, musíme zvládnuť za 50 minút. V skupine nášho anglicky hovoriaceho sprievodcu sme len my a traja Iránci. Počúvame jeho oduševnený výklad, doplnený prekvapujúcou gestikuláciou a trochu ho upodozrievame, že si to užíva viac než my. Ale vždy lepšie ako to letargické mrmlanie niektorých jeho kolegýň.

Je tu všetko…Stalinovo detstvo, školské knihy, začiatky v politike, najslávnejšie roky jeho života, fotografie z Jaltskej konferencie a na záver posmrtná maska. Ale pred vstupom je nápis, ktorý varuje: „Toto múzeum je falzifikátom histórie. Jedná sa o typický príklad sovietskej propagandy a jej pokusu o legitimizáciu najkrvavejšieho systému v dejinách.“ Inak by to tu bolo skutočne zvrátené. Stalin bol tesne po dvadsiatke celkom fešák, no najviac ma prekvapilo, že Stalinova dcéra žila v Amerike a zomrela len pred 3 rokmi. Jeho rodný dom je obostavaný väčším, aby zostal zachovaný v pôvodnom stave. Všetky domy okolo zrovnali so zemou, aby tu mohol stáť park a múzeum. Rovnako sú všade prítomné policajné zložky, ktoré dohliadajú, aby všetko v takom dobrom stave aj zostalo. V cene múzea je aj prehliadka opancierovaného železničného vozňa súdruha Stalina. Keďže sa bál lietať, všade sa vozil touto „nádherou“.  Miestnosť pre strojvodcu, tajomníka, ochranku, kuchynka, zasadacia miestnosť, luxusné kupé s kúpeľňou a dokonca primitívna klimatizácia. Všetko je to tu pekné a poučné a bla bla bla…ale prečo zostane toto múzeum pre mňa navždy „number one“? Lebo práve tu, priamo pod sochou Stalina som objavila sedem krásnych malých šteniatok. Viac mi nebolo treba, strávili sme pri nich ďalšiu hodinku (možno aj dve J). A tú najmilšiu Stelu, to krásne hnedé klbko som chcela potajme prepašovať do Bronca…nepodarilo sa L.

Ubytovanie u miestnej učiteľky histórie Anny, no mohli sme si vybrať lepšie? Všetky naše otázky o krajine, meste, rodine zodpovedala s radosťou a jej rodina nás privítala s otvorenou náručou. Večer, keď museli chalani v rámci servisnej hodinky rozoberať palivovú nádrž Bronca, rozhovorila sa Anna viac. Spomínala aké to bolo, keď v roku 2008 začalo bombardovanie. Ako sa „…úplne obyčajný deň zmenil v peklo…, a ten strach o rodinu, o priateľov, o majetok.“ Ako prebiehala evakuácia a presne ako vo filmoch, našli sa aj takí, čo svoj domov opustiť nechceli… Že jej rodina mala šťastie, mali sa kam vrátiť, pretože ich dom ostal stáť, no mnohí toľko šťastia nemali. Ale necítia k Rusom zášť, vyrástli spolu, sú to ich bratia, spolužiaci, kamaráti… „nemôžu ich zrazu začať všetkých nenávidieť.“

Okrem mnohých lekcií z histórie, zo zberu hrozna a výroby vína, nám dala Anna aj jednu zo života. Už nikdy nespravíme takú chybu, aby sme si vopred nedohodli cenu pripravovanej večere. Lebo tieto ženy nemajú mieru…kurča na pive, hranolky, čerstvá zelenina, fantastické šaláty, syr, chlieb, chačapuri. Pokojne by sa najedli 8 chlapi. A ako bonus všetko pláva v oleji. Nepodarí sa nám zjesť ani polovicu. A potom sme takí nemohúci, že presun do izieb je „mission impossible“. S radosťou prijímame od bábuše kávu…tento horkastý mok nám snáď naštartuje trávenie. Mala som si radšej zahryznúť do jazyka. Povedala som horkaský?? Nič sladšie som nikdy v živote nepila! Áno, priznala som, že pijeme kávu s mliekom aj s cukrom, ale to som netušila, že prideľovať ho bude ona. Dve kopcové lyžičky sa len tak mihli. A mlieko…človek sa spolieha, že to trošku rozriedi, ale to by to nesmelo byť…SALKO!! A tiež ho dávkovala ona. Keď sme sa ju zúfalí snažili zastaviť, tak s úsmevom na perách, akí sme milí, že sa hanbíme, uštedrila každému ešte bonusovú dávku. Jedna šálka by odrovnala 12 cukrovkárov.

Z Gori si spravíme výlet do len približne 15 km vzdialeného Uplistsikhe, mesta, ktoré archeológovia označujú ako jedno z najstarších mestských sídiel v Gruzínsku. Krajina sa zrazu mení, akoby sme sa teleportovali o tisícky kilometrov. Všade je sucho, všetko je vyprahnuté, inej farby ako pieskovej tu niet…cesta, „lúky“, hora. Starobylé mesto vytesané do skál rozkladajúce sa na ploche približne 8 ha. Priestory sú prepojené tunelmi a niektoré dokonca slúžili ako únikové cesty. Úplne hore je malá kresťanská bazilika z 10. storočia. Dnu vás nepustia, ak nie ste vhodne oblečení (Maťa to chúďa vychytala). Mestečko pôsobí pokojne a jednoducho. Niektoré pozostatky miestností sú precízne vyzdobené reliéfmi, ozdobnými a rebrovanými stropmi. Viem si predstaviť, že tu ľudia boli šťastní vo svojej kamennej kójičke, no ťažké je predstaviť si, že v dobe najväčšieho rozkvetu tu žilo až 20 000 ľudí. Videli, preštudovali a ochytali sme všetko: veľkú spoločenskú sálu, miesta na pohanské obete, byty, lekáreň, pekáreň, väzenie a dokonca aj amfiteáter. Špeciálne foto zábery nás v rôznych scenároch, a miestnych obyvateliek – jašteríc samozrejme neboli opomenuté a my sme pokračovali v ústrety ďalším zážitkom.